Kubicsko

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Kytica

Taká malá pocta K.J.Erbenovi. Dúfam, že sa vám bude páčiť

Kytica

 

Je tma. Noc.

Mladík, možno osemnásťročný, sedí na hrubom konári rozkošatenej vŕby a pozerá sa na hladinu jazera pod sebou.

Je tma, noc.

Z jeho premoknutých nohavíc cícerkom steká voda. Netrasie sa. Bolo to dávno, čo sa naposledy triasol, keď vyšiel z vody. Teraz, v tejto tme, len slabo osvetlenej zelenkastým lúčom mesiaca spomína na svoje prvé stretnutie s týmto jazerom. Voda, príjemne chladivá, obmývala jeho horúcim pieskom popálené nohy. Cítil sa vtedy taký šťastný!

Pozrie sa na mesiac. Je spln. Ešte pár nocí aj bude. V rukách drží ihlu a zelenú košeľu s krátkymi rukávmi, ktorú sa mu nešťastne podarilo roztrhnúť.

Šije.

Je tma. Je noc.

Z neďalekého kempu znejú hlasité zvuky. Ktosi pustil magneťák. Mladíkovi sa tá hudba nepáči. Dvojica gitár, len pred chvíľou znejúcich pri ohni, sa mu páčila viac. Hrali nejakú starú rockovú vykopávku. Akúsi pomalú baladu. Táto hudba ale škrieka. Do toho hlasy, možno opité, jeho rovesníkov a tupé údery sekery, to ako sa niekto snaží nasekať ešte zopár polien na oheň.

Praskanie ohňa. To praskanie mu v ušiach spôsobuje bolesť.

Je tma a je noc.

Po jeho studenom vyšportovanom tele stekajú chladivé kvapky vody. Z mokrých kučeravých vlasov padajú na jeho holú hruď.

Mladík dokončil svoje šitie. Obliekol si košeľu, gombíky nezapol.

Vstal a skočil z vŕby do temnej vody.

 

...................................................................      

 

„Nikam nepôjdeš!“ v hlave jej ešte stále rezonovali slová matky.

Bolo to predvčerom a hľa ... je tu!

Prečo sa pýtať dospelých, čo môže a čo nie, keď sama je už takmer dospelá?!

Prečo sa o ňu tak boja?

V živote sa necítila lepšie ako teraz tu.

Len taký výlet s priateľmi.

Sedí si na rozkladacej stoličke a pozerá do ohňa. V ruke cigaretka. Vlastnoručne šúľaná. Včera ju to naučila Veronča. Vraj nikto nevie ušúľať takú silnú cigu ako ona. To boli slová Mareka. Bol to vtip, ale jej sa to páči. Povedal jej to Marek. Marek je úžasný. Zábavný, vtipný, silný. Pravý chlap. Dokonalý. Má pekný úsmev, pekné telo, pekné oči.

Škoda, že sa tento výlet o pár dní skončí.

Nikam nejdeš! Čo tým myslela, že ju nechcela pustiť? Veď je to len výlet, blbnutie s kamošmi a kamoškami.

Tak ako sa teraz tu cíti, tak by sa chcela cítiť do konca života. Vie, nie je to možné, no tu jej nič nechýba. Pár verejných záchodov, spoločné sprchy, cigarety, nejaké to pivo a horúce paštéty aj s paradajkami, ktoré nešťastne zabudli celý deň na slnku.

A žiadne problémy. Všetky starosti sú preč. Ďaleko. Doma.

„Chceš pivo?“ opýtala sa jej Veronča sediaca pri nej.

„Hmm.“ prikývla neodvrátiac zrak od poletujúcich iskierok.

V magiči išiel Sex Pistols.

Sú perfektní. Starí a perfektní.

Veronča jej podala plastovú pollitrovku. Na spodku bol ledva hlt.

„Je prázdna!“ riekla

„Salma dopila pivo!“ zaškriekal ktosi.

Bol to Pišta a jeho neskutočne uštipačný tón. Pišta je vždy uštipačný, no už to akosi nikomu neprekáža.

„Skočím po ďalšie.“ vstala Salma zo stoličky.

„Si sa zbláznila? V tme?“ odradzovala ju Veronča.

„A?“ pozrela sa jej Salma do očí.

A? Už je ako jej matka. Nechoď v noci von! Nepôjdeš so žiadnou partiou na čunder! Ešte sa utopíš! Alebo otehotnieš! Vyber si! Utopíš sa a otehotnieš!

„Pôjdem s tebou!“ riekol jej Simon a tiež sa postavil.

Simon. Vysoký, chudý, dlhovlasý s okuliarmi a hustým obočím. Vždy slušný, vždy džentlmen. Inak ale fajn chalan.

Všetci chalani sú tu fajn. Aj baby. Aj Veronča, aj keď občas to trocha preháňa. Salma sa nemôže hnevať, že na ňu kamarátka dáva pozor.

Vzdialili sa od ohniska. Len oni dvaja. Simon a Salma. Mieria do blízkeho bufetu, ktorý je takto v lete otvorený nonstop. V ostatných mesiacoch nie je otvorený vôbec.

„A fakt by si sa nebála ísť sama?“ opýtal sa jej chlapec.

Len teraz si všimla, že sa Simon nepozerá do zeme ako obyčajne ale na ňu.

„Nie, prečo?“ zaklamala.

Sama by neprešla v noci ani meter.

„To ja mám strach prejsť týmto lesom aj cez deň. Vieš, to keď som bol s ...“

A zasa akýsi jeho ďalší zážitok. Simon je super chalan, len keď začne rozprávať tie svoje príhody je jednoducho nudný. Nie ako Marek. Ten každú svoju reč sprevádza množstvom pohybov a smiechom. Jeho nemožno len počúvať, treba ho aj vidieť. On sa často začne smiať a potom až rozprávať. Ostatní ho počúvajú už kvôli jeho veselej nálade a skôr než svoju reč dokončí váľajú sa od smiechu na zemi.

Simon nie je Marek.

„Nepláva tam vo vode?“ podišla pár krokov bližšie k jazeru pričom sa vzdialili od vyšliapanej lesnej cestičky.

„Kto?“ opýtal sa jej Simon

„Marek. Nie je to on?“ ukázala rukou naprostred jazera.

„Nič tam nie je.“ Pokúšal sa zaostriť svoj zrak chlapec. „Vlastne, aspoň ja tam nič nevidím.“

Salma však ďalej hľadela tadiaľ. Len tma. A vlnky na jazere hrajúce sa so svitom mesiaca. Rozčerená hladina vody však dokazovala, že niekto tam naozaj pred chvíľou niekto plával. Asi Marek. Určite on.

„Poďme po to pivo. Ostatným už určite vysmädlo.“ chytila Simona za ruku a ťahala ho späť na lesnú cestičku.

 

...................................................................

 

„Nie! Do úst nie! ... Pfuj!“

Ležala zahrabaná v piesku a Marek z nej práve formoval ležiacu pieskovú sochu – kulturistu.

Občas si nevšimol, občas možno aj naschvál, a pritlačil jej na líca, niekedy až k ústam, pichľavé zrnká piesku. Bol ďalší horúci deň.

„Čo to robíte? Fúj!“ okoloidúca Veronča sa pozrela na Salminu ušpinenú tvár. Jej mokré čierne vlasy boli zlepené do akýchsi piesočných dredov a na lícach sa jej leskli zrnká piesku.

„Aj ja chcem!“ zmenila v sekunde svoj názor Veronča, keď zbadala, prečo sa vlastne Marek nad dievčaťom skláňa.

Slnko pražilo a všetci až na Pištu, ktorý spal v chatke, ležali na pláži a slnili sa.

„Simóóón! Simonkóó! Poď sem! Prosím!“ to už Veronča ležala pri Salme a pokúšala sa rukami si zahrabať svoje telo. Nedarilo sa jej to.

„Aj zo mňa urob sochu!“ riekla prichádzajúcemu Simonovi „Ale akože ženu. Dobre? Akože sme zaľúbený pár.“

Rukou sa pokúsila chytiť Salminu ruku, no tým len zničila časť Marekovho diela. Marek si ju však nevšímal. Pracoval na brušných svaloch. Správny kulturista musí mať správne vypracované brušné svalstvo.

„Fitneska?“ opýtal sa Simon Veronči

„Čo?“

„Či chceš mať zo seba fitnesku. Takú svalnatú babu s veľkými kozami.“

„Né! Normálnu ženskú. Ale kozy mi urob veľké.“

Salma oddychovala. Nevnímala ľudí okolo seba. Až na Mareka. Skláňal sa nad ňou a robil jej príjemný tieň. Občas sa dotkol jej zaprášeného stehna, to keď suchý piesok padol z jej tela.

Cítila sa šťastná.

„Ja to mám všade.“ riekla po chvíľke ticha Veronča.

„Aj tam?“ šibalsky sa na ňu usmial Marek.

„Aj. Tam najmä.“

„Už idem do vody.“ znudene povedala Salma a napochytro sa pokúsila vstať. Zistila, že také jednoduché to nebude. Váha piesku, čo bola na jej tele, ju vrátila späť k zemi.

Chalani sa smiali.

„Pokazila si sa!“ Marek myslel na Salminu sochu.

Pomohol jej vstať.

„Počkaj, idem aj ja.“ to Veronče sa nechcelo čakať, aký výtvor z nej bude, aj keď Simon pracoval len na jej nohách.

Vbehli do vody.

Chalani skočili za nimi. Ich telá preleteli okolo dievčat a stratili sa vo vode.

„Kde sú?“

Salma stála po pás vo vode a pokúšala sa odstať piesok z vlasov.

„Tam, pod vŕbou.“

„To dosť dlho vydržali pod vodou.“

Veronča si napravovala plavky pod vodou.

„Juj!“ skríkla zrazu Salma. „Niečo sa ma dotklo. Pláva to okolo mňa.“

Zvrieskla. A s ňou aj druhé dievča.

Dostali strach.

Možno ryba. Možno nejaká vodná rastlina sa obtrela o jej lýtko, no ona stŕpla.

„Čo to bolo?“

Na hladinu, tesne pri Salminých prsiach, spod vody vyplávala kytica. Malá kytica poľných kvetov. Fialkové, žlté aj modré kvety celé mokré od vody sa usmiali na vystrašené dievča.

„Čo to je?“ užasnuto sa naň pozerala Salma.

„Chalani sprostí!“ buchla päsťou do vody druhé namosúrené dievča. „Takto nás vyľakať.“

„Je to krásne. Krásne.“

Zobrala svoju kyticu do dlaní a plávala s ňou k brehu.

Ešte chvíľu pošantili vo vode.

V tomto letnom sparne takéto osvieženie príde vhod.

Chalani hrali v chate karty.

Bol horúci letný deň, deň stvorený na ničnerobenie.

 

...................................................................

 

„Prepáč mami! Musela som. Už som to mala zaplatené.“

Už skoro dvadsať minút dievča žhavilo mobil.

Bolo potrebné zavolať. Predsa len, rodičia o ňu majú strach.

Vety typu: „Veď sa doma porozprávame! Sklamala si nás! Už ti nemôžeme veriť!“ zneli každú polminútu. Salma napriek tomu bola šťastná. Matka jej totiž nenakázala : “Zbaľ si veci a už nech si doma!“

To bol jasný znak, že sa jej to prepečie. Rodičia sa síce hnevajú, veľmi, no rezignovali. Keď sa pozajtra vráti domov, budú napaprčení, no časom sa upokoja.

Časom sa všetko upokojí.

Ako toto jazero.

Je príjemný podvečer a celé jazero je ako veľká sklenená tabuľa. Ohnivé zapadajúce Slnko sa odráža od jazera a farbou konkuruje ohňu, na ktorom Marek práve ukazuje ostatným, ako sa dá upiecť vlastnoručne ulovená ryba.  

Aj tak si myslím, že to bude grc. Pomyslela si Veronča a napchávala sa červeným melónom. Šťava jej stekala po tvári, brade a kvapkala medzi prsia. Ona však venovala pozornosť jedine Marekovi a tomu ako sa mu práve podarilo popáliť sa horúcim uhlíkom.

Chuderka Salma! Poľutovala v duchu kamarátku. Tak krásne platonicky zaľúbená do tohto mladého boha.

Tak krásne a tak platonicky ako už aj mnohé pred ňou.

Marek je však živel. Nikým a ničím nespútaný. Chodiť s ním je ako držať v ruke piesok. Raz sa vytratí.

Marek je krásny.

Zahryzla sa znova do melóna a zaspomínala ako aj ona bola raz platonicky krásne zaľúbená doňho. Raz platonicky. Teraz skutočne.

A Salma by bola najšťastnejším dievčaťom v celom vesmíre, ak by ju Marek objal.

Úbožiatko Salma.

„A čo tak večer ísť na diskotéku?“ plnými ústami  prehovoril Pišta.

„A prečo nie!“ v tú sekundu sa ozvala čiernovláska Salma

„A prečo nie!“ dvihol sa od ohňa Marek.

Ryba sa dopiekla.

Nik okrem Veronče si nevšimol ako sa jej Marek hlboko pozerá do očí.

 

...................................................................

 

„To nie je fér!“ vzlykala Salma a pozerala sa rozpačitému Simonovi do očí.

Hlasná hudba divoko hrala. Bola neskorá noc a pri bufete bolo všetko rozsvietené. Na provizórnom pódiu opitý diskdžokej už dávno zabudol, že tú pesničku púšťa štvrtý raz. Každému to ale bolo jedno.

Každému bolo jedno, že najlepším svetelným efektom je diskoguľa zavesená na strome, že kofola aj alkohol sú riedené a šenkár predáva mladistvým kusovky.

Sú predsa na diskotéke. Hlasitá hudba, zvodné dievčenské telá vlniace sa väčšinou podľa hudby na betónovom parkete a „vážne“ reči chalanov sediacich obďaleč pri malom striku s cigaretou v ruke.

„To nie je fér!“ plače Salma hlavou opretá o Simonovo rameno. „Tá krava sa s ním zabáva celý večer.“

„Marek je ...“ nedokončí svoju vetu Simon.

Ak by povedal – blbec, urazil by jeho a aj Salmu, ktorá to isto nechce počuť. A nakoniec ... nebola by to ani pravda.

„Čo?“ pozrelo sa naňho uplakanými očami dievča.

„Ja len ...Nevie, čo stráca, že si ťa nevšíma. Si úžasné dievča, Salma, fakt!“  

„Ďakujem!“ pomaly sa dvíha na nohy.

Pustili slaďák. Teraz by mala tancovať s ním. A je tu a plače.

„Pôjdem do chaty.“

„Pôjdem s tebou!“ dvihol sa aj Simon.

Pozrel sa jej do očí. Vedel, čo by od nej rád počul, bál sa, že to nepovie.

„Pôjdem sama, neboj, vieš, že sa cez les nebojím.“

„Ale...!“

Ale v duchu si Simon vydýchol. Naozaj nemá teraz chuť vrátiť sa do chaty s ňou.

„Čaká ťa. Tá ryšavka, čo si s ňou tancoval. Nenechaj ju čakať.“

Dotkla sa jeho ramena a vykročila.

Na cestičku, ktorou včera v noci išli s pivom.

Vykročila späť ku chate aj s výčitkami, prečo vlastne na tento výlet išla.

 

...................................................................

 

Cesta viedla cez les okolo jazera. Ešte včera si v duchu hovorila, že v noci tadiaľto už nikdy nepôjde a túto noc to hneď poruší.

Je noc, je tma ako každú predchádzajúcu noc aj teraz mesiac svieti. 

Svit sa odráža na jazere. Je studený a mŕtvy. Vietor prestal fúkať a Salmu to teší. Bojí sa zvukov lesa, bojí sa svojho strachu.

Akýsi šplechot sa ozval z jazera.

„Je tam ... niekto?“ ticho, bojazlivo sa pýta.

Znova ten zvuk. Tentoraz hlasnejší.

Ryba to nebola, skôr väčšie zviera, alebo človek čvachtajúci rukami vo vode.

„Je tam niekto?“

Všimla si, že zišla z cestičky. Prichádza k jazeru. Celé je osvetlené svetlom mesiaca. Svetlo je zelenkasté, mĺkve a smutné.

V jazere stojí človek. Mladík. Má tak osemnásť, možno viac. A vyzerá ... Salma sa lepšie zadíva ... vyzerá úžasne.

Štíhly s vypracovanými svalmi na ktorých sa trbliecu kvapky vody. Veľké tmavé oči, mokré čierne kučeravé vlasy a v ruke kytica poľných kvetov.

Mokrá kytica, rovnaká akú ona vylovila poobede z vody.

Salmine nohy urobil pár krokov do vody.

Je príjemne osviežujúca.

„To .. to je pre mňa?“

Mládenec kývne hlavou.

„Kto si?“

Mlčí.

Rukou naznačí, aby sa nebála. Aby podišla k nemu.

A ona sa nebojí. Všetok strach, strach z lesa, zo samoty, z matky, je preč. Aj hnev, to ako sa hnevala na Mareka, na Veronču a svoju vlastnú naivitu opadá a ona kráča hlbšie k nemu.

Dotkne sa jeho rúk. Sú studené. A jej také horúce. Horia túžbou držať ho.

Ich pery sa dotknú.

Bozká ju nádherne, mužne. A jeho objatie je silné. Silnejšie a krajšie, než by ju objal Marek.

Veď aké iné by mohlo byť objatie vodníka.

A on ju stiahol do vody.

 

 

 

 

 


Balady | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014