Každý z nás občas potrebuje vypnúť od každodenných starostí a vtedy
prichádza čas na síce predvídateľnú, ale príjemne oddychovú literatúru.
Presne taká je aj táto poviedka. Nie príliš zvláštna ani dokonalá, ale milá,
láskavá, vtipná i dobrodružná – jedným slovom zábavná. Mala som voči
nej len minimum výhrad a tak ako som na začiatku pochybovačne čakala,
či ma niečím prekvapí, tak som na konci spokojne konštatovala, že
originalita mi vlastne ani nechýbala. Zato oddýchla som si výborne :-)
Aneta Čižmáriková
Chcete si ju prečítať? Tu je:
Na démonov démon
Zvony!
Začul krik, zvuk zvonov a zastavil sa mu dych.
Zvony!!
Tep sa mu okamžite zvýšil.
Je ďaleko od dediny, zatúlal sa nechtiac do lesa.
Zvony.
„Zvonýýýý!“ zreval, aby to začuli aj ostatní, ak sa tiež náhodou zatúlali do neďalekého lesa.
Útek.
Vie, že to nestihne. Je ďaleko.
V dedine je frmol. Každý hľadá čo najlepšiu skrýšu.
Počuje krik, rev, plač malých detí a dupotanie nôh jeho vrstovníkov.
Vie, že je ďaleko, že to nestihne.
Škriatkovia majú malé nohy a nešťastne veľké oblečenie na sebe.
Beží. Beží ako o život. Len pár metrov – možno sto, dvesto a bude na okraji dediny.
Má šancu?
Zvony sa rozzvonili silnejšie a zrazu prestali. Na krátku chvíľu všetko stíchlo.
Zrazu ... rev.
Hrozný, vražedný rev sa ozval tesne za ním a potom zúfalý krik v dedine. Všimol si, že kričí aj on sám.
Už sú tu.
Nestihne to.
Nohou zavadil o svoje dlhé nohavice a spadol.
Zaklial.
Kto to kedy vymyslel, nosiť dlhé teplé oblečenie a špinavé čiapočky na hlavách.
Spadol a tvárou sa zaboril do teplého bahna. V nose zacítil vôňu trávy. Voňala rosou a šťastím. On sa však chvel a cítil, že šťastie dnes mať nebude.
Prichádzajú totiž démoni.
Má ich za sebou, asi aj zľava.
Mal by utekať napravo. Mal by vstať a rozbehnúť sa čo najďalej od revu a démonov. Vstáva, znova sa ale rozbehne k dedine. Len tam sa môže zachrániť.
Ďalší rev a ďalší krik. To však tentokrát nebol on. Niekto bežal ešte za ním, niekto z jeho druhu. On sa však radšej neobráti. Prepletá malými nôžkami, potkýňa sa o padnuté konáre, chodidlá sa mu šmýkajú na vlhkých kameňoch.
Chce ujsť.
Ujsť z tejto hrôzy.
Krik za ním sa vzďaľuje, v dedine je ticho. Mŕtvolné ticho.
Musí ujsť.
Zrazu pred ním vyšľahne plameň. Červené jazyky sa dali do pozoru a zahatili mu cestu. Sú vysoké. Dva, trikrát väčšie než on. A pália. Horúčava v blízkosti ohnivej steny je neznesiteľná. On ju však necíti. Má strach. Hrozný strach.
Prichádza to.
To.
Cez dym a oheň, ktorý horí naľavo sa približuje bytosť. Je vyšší a mohutnejší než človek. Chrbát, ruky má pokryté hnedou srsťou, brucho a nohy sú pokryté šupinami. Sivými hadími šupinami. Na hlave má zlovestný hrubý a dlhý zobák, nad ktorým svietia veľké mŕtve oči. Roztvára svoju náruč, na rukách sa mu zjavujú dlhé ohnuté pazúry.
A škriatok sa pozerá. Pozerá sa do démonovej tváre, na pazúry, ktoré ho čochvíľa prebodnú, pozerá sa na svoju smrť.
Doprava! Doprava! Hovorí mu jeho myseľ, no sám si uvedomuje, že to nie je možné. Tam, za stromami sú určite skrytí ďalší. Ďalší démoni, ktorí si robia zálusk na jeho dušu.
A on je k nim tak blízko!
Oheň horí, plamene necíti. Možno ani démonov smrtiaci stisk bolieť nebude.
Stačí mu vykročiť dopredu.
Rozhodol sa.
..................
Je pár hodín po útoku.
Malé bytosti sa však naďalej trasú strachom, ukrytí pod schodami, v pivniciach, zalezení v kurínoch, či vo vyhasnutých peciach.
Ešte pred pár hodinami sa každý tešil zo slnečného dňa, z čerstvých jahôd natrhaných na okraji lesa a teraz tíško vzlykajú vo svojich úkrytoch. Koľký krát? Tretí, piaty? Desiaty? Koľkokrát už démoni zaútočili a niekoho zobrali na onen svet? Kto to bude dnes?
„Haló! Haló!“ začuli škriatkovia jedného zo svojich, ktorého nie nadarmo volali Odvážlivec.
„Haló, haló! Všetci sa stretneme pri veľkom stĺpe. Hneď!“ vyhukoval Odvážlivec na všetky svetové strany.
On vôbec nebol špinavý, umazaný ako väčšina škriatkov. Lebo sa nebál a pred zlom sa neschoval, asi vybehol počas útoku na najvyššiu strechu a odtiaľ nadával démonom do psích materí ako to urobil minule. Jednoducho bol odvážny.
„Sýkorka je preč!“ povedal sa ktosi.
„Nie! Je v komíne.“ ozval sa smiech „Zasekol sa tam a teraz ho Silák aj s Lenivcom vyťahujú.“
Smiech veselo zosilnel. Nikto si totižto Lenivca nevedel predstaviť pri práci, nie to ešte pri vyslobodzovaní tlstého a najmä prdiaceho Sýkorku. Chudák Silák, musel sa s ním mordovať sám.
„A Jahôdka? Nevrátila sa z lesa.“
Každý z prítomných si spomenul na Jahôdku, útlu dievčinu – škriatka, ktorá vždy vedela nájsť najväčšie a najkrajšie jahody v neďalekom lese.
„Nevrátila, chytili ju!“ ozval sa piskľavý hlas.
„A Bežko?“ položil otázku niekto ďalší.
„To som predsa ja!“ znova sa ozval piskľavý hlas.
Všetci sa obrátili smerom k piskľošovi.
Stál pri nich. Spodok nohavíc mal zhorený, z rukávov sa mu ešte stále dymilo, čapica bola kdesi fuč, aj blonďavé vlásky mal obhorené. Tvár mal zafúľanú od sadzí a hliny.„Čo je?“ obzrel sa po pohľadoch ostatných „Prebehol som cez oheň.“
Zbadali jeho zhorené topánočky.
„Váw!“ zborovo skríkli.
Bežko. To meno si naozaj zaslúži.
„Takže len Jahôdka?“ pokýval hlavou Starosta.
„A Záhradník. Videl som, ako ho traja démoni obkľúčili.“ začuli Odvážlivca.
„Tak, čo teraz?“ bol to Bežko, ktorý vyslovil túto vetu.
Bol to vždy on, kto týmto spôsobom ukončoval takéto nepríjemné stretnutia.
„Tak teraz musíme porozmýšľať.“ riekol Starosta a sadol si do stredu kruhu.
A ostatní škriatkovia ho nasledovali. Sadli si tiež.
..................
„Aglaja, prestaň! Keď ti poviem, že letíme na sever, tak letíme na sever!“
Oblohu preťal rev dospelej wyverny, ktorá neochotne prijímala rozkazy svojho pána. Wyverna alebo aj hviezdny drak, ako ho volali ľudia. Podľa legiend, keď plakali hviezdy a ich slzy dopadali na zem, títo draci vyleteli hore do výšav a osúšali hviezdam tváre.
Hviezdny draci patria medzi najmenších drakov. Nechrlia oheň ako draci červení, ani chlad ako snežní draci. Netúžia po pokladoch, ani z nich nesála zlo ako z čiernych drakov, ktorých splodila sama temnota. Wyverny sú draci slobody. Sú nezávislí, no ako jediný necítia nenávisť k iným bytostiam. Možno aj preto si ich elfovia obľúbili a v minulosti sa na nich preháňali po oblohe.
Bolo to už dávno. A teraz je Khumaar jediný, ktorý sa na to odhodlal.
Khumaar, mladý temný elf z Thóirónu, stojí v pletenom koši pevne pripevnenom na dračom chrbte a snaží sa prinútiť tvora aby letel tým smerom, ktorým chce on.
Je však mladý. Príliš mladý na to, aby dokázal mysľou ovládať wyvernu, kráľovnú neba, ktorá už dobrých pár desaťročí brázdila oblohu tejto zabudnutej krajiny.
Aglaja - mocný a hrdý hviezdny drak – samica, navyše s viac než dvadsiatkou mláďat schovanými kdesi neďaleko vo svojom brlohu.
„Otec vedel, čo robí, keď mi ťa daroval.“ pomyslel si Khumaar „S tebou sa ďaleko nedostanem.“
Stál v koši a nedal na sebe znať, že mu je zima. Vysoký, štíhly, so širokými ramenami a snedou pleťou. Typ dokonalého vznešeného elfa žijúceho hlboko v podzemí pod Smaragdovou horou. Len ten bledý prameň vlasov, ktorý si odfarbil, bolo jeho malým protestom proti tradíciám temných.
Jeho otcovi sa to nepáčilo. Vraj je to vzbura proti konvenciám, voči ich hrdosti. Každý temný elf musí mať vlasy čierne ako symbol podzemia, kde žijú a tým sa odlišujú od tej bledej chamrade na povrchu.
Svoj svetlý pramienok vlasov si však uchránil. Ako aj svoju túžbu spoznať svet.
Teraz však už vie, prečo mu otec daroval Aglaju. To aby sa ďaleko od domova nedostal.
Oblohu preťal rev dospelej wyverny, ktorá neochotne prijímala rozkazy svojho pána. Wyverna alebo aj hviezdny drak, ako ho volali ľudia. Podľa legiend, keď plakali hviezdy a ich slzy dopadali na zem, títo draci vyleteli hore do výšav a osúšali hviezdam tváre.
Hviezdny draci patria medzi najmenších drakov. Nechrlia oheň ako draci červení, ani chlad ako snežní draci. Netúžia po pokladoch, ani z nich nesála zlo ako z čiernych drakov, ktorých splodila sama temnota. Wyverny sú draci slobody. Sú nezávislí, no ako jediný necítia nenávisť k iným bytostiam. Možno aj preto si ich elfovia obľúbili a v minulosti sa na nich preháňali po oblohe.
Bolo to už dávno. A teraz je Khumaar jediný, ktorý sa na to odhodlal.
Khumaar, mladý temný elf z Thóirónu, stojí v pletenom koši pevne pripevnenom na dračom chrbte a snaží sa prinútiť tvora aby letel tým smerom, ktorým chce on.
Je však mladý. Príliš mladý na to, aby dokázal mysľou ovládať wyvernu, kráľovnú neba, ktorá už dobrých pár desaťročí brázdila oblohu tejto zabudnutej krajiny.
Aglaja - mocný a hrdý hviezdny drak – samica, navyše s viac než dvadsiatkou mláďat schovanými kdesi neďaleko vo svojom brlohu.
„Otec vedel, čo robí, keď mi ťa daroval.“ pomyslel si Khumaar „S tebou sa ďaleko nedostanem.“
Stál v koši a nedal na sebe znať, že mu je zima. Vysoký, štíhly, so širokými ramenami a snedou pleťou. Typ dokonalého vznešeného elfa žijúceho hlboko v podzemí pod Smaragdovou horou. Len ten bledý prameň vlasov, ktorý si odfarbil, bolo jeho malým protestom proti tradíciám temných.
Jeho otcovi sa to nepáčilo. Vraj je to vzbura proti konvenciám, voči ich hrdosti. Každý temný elf musí mať vlasy čierne ako symbol podzemia, kde žijú a tým sa odlišujú od tej bledej chamrade na povrchu.
Svoj svetlý pramienok vlasov si však uchránil. Ako aj svoju túžbu spoznať svet.
Teraz však už vie, prečo mu otec daroval Aglaju. To aby sa ďaleko od domova nedostal.
..................
„Potrebujeme nové oblečenie. Toto terajšie je... je jednoducho nepraktické.“ postavil sa po veľmi dlhom sedení Bežko a vyslovil svoju požiadavku. Bolo to skôr z potreby postaviť sa a rukami si pošúchať stuhnutý zadok ako niečo múdre povedať. Boli to prvé slová po vyše hodine mlčania premýšľajúcich škriatkov. Bolo to niečo, čo Bežko sám vymyslel a mohlo im to pomôcť. Veď sa potkol o vlastné nohavice! Koľkí sa ešte môžu potknúť o svoje vlastné oblečenie, koľkým sa môže rukáv zachytiť o konár, keď ich budú naháňať zlé bytosti!
Pozrel sa okolo seba a zbadal udivené pohľady ostatných. Vedel, že to neprejde. Škriatkovia mali svoje šatstvo veľmi radi.
„Potrebujeme nové oblečenie a basta!“ dupol si nohou, no keď sa znova pozrel do očí ostatným, vedel, že nepochodil.Nepochopili to.
Začalo sa ďalšie dlhé premýšľanie.
Pozrel sa okolo seba a zbadal udivené pohľady ostatných. Vedel, že to neprejde. Škriatkovia mali svoje šatstvo veľmi radi.
„Potrebujeme nové oblečenie a basta!“ dupol si nohou, no keď sa znova pozrel do očí ostatným, vedel, že nepochodil.Nepochopili to.
Začalo sa ďalšie dlhé premýšľanie.
Niektorí premýšľali vážne. Boli to zväčša tí, čo už mali bradu a teraz si ju namotávali na ukazovák. V ich hlavách sa práve rodili nápady, ako predísť útokom démonov, ako ich poraziť, ako pred nimi ujsť. Iní „premýšľali“ veselo. Tí brady nemali, preto sa škrabali za ušami, mačkali si čapice, prípadne sa ani netvárili, že premýšľajú. Tých bola väčšina. A ak aj náhodou nad niečím uvažovali, tak nad tým, čo budú robiť, keď sa toto veľké posedenie skončí.
„Potrebujeme pomoc!“ postavil sa dlhobradý škriatok. Volali ho Vyvolávač. Vraj kedysi dávno ukradol nejakému veľkému čarodejovi magickú knihu a pomocou nej vyvolal dážď, keď bolo obrovské sucho. Vraj.
„Pomoc?“ nechápali iní.
„Klin sa klinom vybíja,“ začal Vyvolávač „zlo sa zlom ničí. Na démonov démon.“
„Čože?“ ozvali sa zborovo škriatkovia.
„Čože?!“ piskľavý hlas Bežka bol neuveriteľný.
„Vraj si máme na pomoc zavolať démona.“ vysvetlil spontánne Silák
„Čože?!“ ozvali sa iní.
„Nie zavolať. Vyvolať! V mojej knihe sa píše ako vyvolať démona. Privoláme ho z iných sfér a pošleme ho bojovať proti našim nepriateľom.“
„Čože?!“
..................
„Aglaja! Myslím to vážne. Na sever!“ nedal na sebe znať neistotu Khumaar
To už leteli nad oblakmi. Slnko šteklilo svojimi lúčmi elfovu tvár a jeho dlhé uši a on sa cítil príjemne. Ešte nikdy necítil slnečné lúče tak intenzívne ako teraz. Bol možno najneskúsenejší a určite najmladší zo svojho rodu, no vedel, že práve v tejto chvíli našiel svoj životný cieľ. Vyniesť všetkých svojich blízkych z podzemia a ukázať im, aký je nádherný pozemský svet. Koľko farieb a vôní je tu na povrchu, koľko krás. A oni tak uväznení vo svojich tradíciách tak kdesi hlboko dole ...
Vraj sa temní utiahli do svojho podsvetia, keď prišli ľudia a začali svet, ich výtvor, ničiť.
Čo zničili?
Veď aj tie oblaky sú také nádherné ...
„Aglaja, nieeee!“
Hviezdny drak vystihol, že sa pán myšlienkami odtrhol od neho a ihneď využil situáciu. Prudko zabočil a pustil sa strmo nadol.
„Na sever! Na sever!“ zvrieskol na ňu Khumaar, no cítil, že tentoraz nad ním vyhrala. Ale konečne zistil aj to, že na ovládnutie tvora netreba slová. Stačí na to myslieť. Stačia myšlienky.
Len práve nevedel aké.
..................
„Potrebujeme krv temnej bytosti, živú vodu mladíkov, popol mŕtveho tvora a živý kameň lietajúcej bytosti.“
To už stál Vyvolávač pred svojím domcom a vážne hľadel do veľkej kožou obtiahnutej knihy.
„Hmm.“ prikývol ktosi
„Iba to?“ opýtal sa ktosi iný. Nevedeli presne kto to bol, to nebolo dôležité, no podľa hlasu by sa dalo rýchlo zistiť, že to bol najskôr Bežko.
„A vieš to iste?“ to bol Starosta „Ja len ... len či si to správne prečítal.“
„Či vieš čítať ľudské písmo?“ doplnil ho Silák „A či mu rozumieš?“
„Rozumiem“ odfrkol nahnevane Vyvolávač „Tu je písané, že potrebujeme krv temnej bytosti, živú vodu mladíkov, popol živej mŕtveho lietajúceho tvora a živý kameň mŕtvej bytosti.“
„A .. a .. nehovoril si opačne?“
„Opačne?“ to už vážne nahnevalo Vyvolávača.
„Opačne!“ zopakoval to Silák “Hovoril si - popol mŕtveho tvora a živý kameň lietajúcej bytosti a potom si zasa povedal popol živej mŕtveho lietajúceho tvora a živý kameň mŕtvej bytosti. Tak čo je správne?“
Starý škriatok sa nafúkol až očervenel, chvíľu nevravel nič a až keď zistil, že každý, úplne každý sa naňho pozerá, tak len mávol rukou a znova prehovoril: „Živý kameň lietajúcej bytosti som povedal. Všetko sa to má prevariť, zmiešať v medenom kotli a vyliať tú zmes na zem. Po prečítaní zaklínadla sa zjaví Beregol.!
„Be-re-gol!“ zhíkli všetci aj keď to meno jakživ nepočuli.
„A čítať viem, však nie som hlúpy.“ odvrátil Vyvolávač pohľad od ostatných a začal čítať zo svojej veľkej knihy.
Tým ich úplne dostal.
Uverili mu.
A on veril, že má pravdu.
„Tak poďte zháňať tie ingrediencie“ kývol nezaujato na ostatných Odvážlivec.
..................
„Tak toto je krv temnej bytosti?!“ jedným okom sa pozrel na tmavočervenú tekutinu v pekne zdobenej fľaške.
„Hmm.“ s úsmevom prikývol Smejko žmoliac si pritom svoje malé prstíky.
Vyvolávač otvoril fľašku. Nezdala sa mu. Ani nie desať minút a jeho škriatkovia našli všetky ingrediencie? To je nemožné.
Pričuchol k hrdlu fľaše. Potom strčil ukazovák do nej. Na končeku prsta mu zostala červená tekutina. Oblizol ju
„Sirup“ riekol.
„Hmm,“ prikývol Smejko „malinový.“
„Čo chceš?“ zamiešal sa do toho Odvážlivec. “Žiadnu krv temnej bytosti nemáme. Vari chceš, aby sme si pustili žilou my?“
„Dobre, dobre. Ale bez nej to nepôjde“
„Pôjde. Musí!“ presviedčal Odvážlivec „Sám si tvrdil, že tie ingrediencie nemusia byť úplne pravé.“
„Hmm.“ prikývol Smejko a pritom sa zahanbene usmieval.
„Veď aj dážď, keď si vyvolával. Odkiaľ by sme vzali hadie uši? Sám si vtedy povedal, že jašteričí chvostík musí stačiť. Zapršalo, nie? A teraz musí postačiť malinový sirup.“
„A čo živá voda mladíkov?“
„Alkohol.“ pridal Silák „Veď, čo pijú mladíci, aby ukázali, akí sú živí? Pálenku. Zo sliviek!“
„Popol mŕtveho tvora by mal byť správny.“ potvrdil Odvážlivec „Bežko našiel na spálenom poli zhoreného červíka. Aspoň si každý myslí, že to bol červík.“
Do zvráskavených rúk starého škriatka položil Bežko akúsi čiernu guču.
„A živá skala lietajúcej bytosti?“ vyschlo Vyvolávačovi v hrdle, keď si pomyslel, čo všetko môže byť touto vecou.
„Vajíčko!“ usmial sa znova Smejko, “Moja kurička dnes poobede jedno zniesla. Možno od strachu z démonov“
„To už vážne musí byť ono. Veď čo iné by to mohlo byť?“
Po dlhej chvíli, možno až veľmi dlhej, nakoľko viacerí škriatkovia sa kvôli nude vzdialili, sa Vyvolávač neochotne, no predsa pobral k medenému kotlu a začal s prípravami.
Slnko už pomaly zapadalo, bolo červené a veľké. Červené ako plamene, cez ktoré Bežko prebehol aby si zachránil život.
Len on a Starosta ostali pri Vyvolávačovi. Ostatní odišli.
Bežko nie. Nemal kam ísť. Býval s Vyvolávačom. Bol to jeho otec.
Starosta si sadol, žmolil si v prstoch svoju hustú sivú bradu a premýšľal. Bežko nemal tušenia o čom. Nikto nikdy nevedel, čo Starostovi v hlave prebieha. A potom príde s nápadom, ktorý ohromí každého. Ako napríklad postaviť strážne veže a zvonicu, aby mohli hlásiť poplach, keď démoni prídu.
Už ani nevie, kedy prvýkrát prišli. A už vôbec nevie prečo.. Prečo ich malá osada je postihnutá takouto krutou kliatbou.
Zjavujú sa nečakane. Všetko začne horieť a oni unesú pár jeho priateľov.
Prečo?!
To trápilo Bežka.
Odhodlane sa pozrel na Vyvolávača. Je to jeho otec. A on mu verí. Démon na démonov. Bude to fungovať? Určite!
..................
Trasú sa mu ruky. Žije už veľa rokov, no aby niekto dokázal vyvolať démona, tak o tom ani nechyroval. Nikdy nevidel žiadneho človeka, čarodeja, ktorý by to dokázal. Nikdy.
A teraz on, malý škriatok vo vyťahanom oblečení obkolesený ostatnými, vylieva na zem červenkastotmavú tekutinu a trasú sa mu ruky. Snaží sa o niečo, o čom ani nemá potuchy, ako sa to vlastne robí. A už vôbec nie, ako to dopadne.
Prvé kvapky tekutiny dopadli na špinavú zem.
Škriatkovia – plešatí aj tí s bujnou hrivou, bradatí aj bez brady, všetci do jedného držiac svoje umastené čiapočky sa pozerali, čo sa udeje.
Nestalo sa nič.
Vyvolávač znova otočil fľašku hrdlom nadol a celý obsah sa vylial na suchú zem.
„Hú!“ zaznelo zborovo a všetci okolostojaci urobili bezpečný krok vzad.
Nič.
Nestalo sa nič.
„A ... a teraz,“ Vyvolávač zistil, že sa mu už netrasú len ruky ale aj hlas „teraz prečítam to zaklínadlo. Dobre?“
Lenže všetci mlčali. Smejkovi sa štikútalo.
„Tak a ...“ sadol si na zem, pričom otvoril svoju veľkú knihu „a teraz už budem čítať.“
Väčšina spravila ďalší krok vzad.
Menšina, možno ich bolo aj viac, radšej utiekla z námestia do svojich príbytkov, schovať sa do postele či pod ňu.
Bežko ale zostal. On vytrvá pri svojom otcovi.
„Už čítam.“ namieril prst na prvé písmenká zložitého zaklínadla a začal pomaly slabikovať.
..................
„Aglaja, nie!“ Khumaar znova strácal kontrolu nad tvorom.
Letí nízko. Príliš nízko. Brucho si Aglaja šteklí o vrcholky veľkých smrekov a Khumaar začína mať strach, že to tentoraz nedopadne dobre.
Drak však vie svoje. Smeje sa. Mladý elf cíti, že sa smeje. Vysmieva sa mu. Jeho strachu.
„Prestaň! Vyleť vyššie!“ skríkne vo svojom jazyku, no hviezdny drak nepočúva.
Tu je čistinka.
Akási lúka, alebo políčko. Nevie presne. Je zhorené.
„Čo to robíš?“ neskoro pochopil elf Aglajin úmysel.
Aglaja spravila vývrtku a už letí dolu chrbtom.
A Khumaar?
Padá.
..................
Nad ich malými hlavami sa zjavil veľký čierny tieň. Bolo to v okamihu, keď Vyvolávač dokončil čítanie posledného riadku.
Začuli výkrik. Potom začuli krik svoj vlastný, to ako sa s hrôzou rozutekali na všetky možné strany. Červenú guľu zapadajúceho slnka zakryl obrovský tieň letiaceho tvora.
„Ááááááá!“ revali všetci a utekali sa skryť.
Najbližšie to mal Bežko s otcom, no ktosi hlúpy podkopol trojnožku veľkého medeného hrnca a ten im teraz zatarasil cestu k dverám.
„Áááááá!“ kričalo čosi padajúce z výšky.
A potom sa ozvalo slabé zadunenie. Škriatkom to pripadalo, ako keď padne vrece plné pšenice z povaly. Vrece to však naozaj nebolo.
Posledný dvaja škriatkovia, teda Bežko a Vyvolávač si aspoň ľahli bruchom na zem schovávajúc si hlavu do dlaní.
Buch!
A bolo to dole.
Chvíľu trvalo, než sa rozvírený prach, ktorý sa zdvihol útekom škriatkov a pádom tvora usadil.
Nastalo ticho.
Mŕtve ticho. Ani šumenie stromov, zvuk hmyzu, spev vtákov či neohrabané zvuky malých škriatkov nebolo počuť. Ticho. Ticho ako v hrobe.
„Ty si démon?“ štuchol Odvážlivec do veľkej bytosti ležiacej na mokrej hline pred ním.
..................
„Odmietam byť démonom! Odmietam byť akýmsi záchrancom vašej osady!“ nahnevane sa rozhovoril Khumaar.
Bol rozčarovaný. Aglaja ho prekabátila, ušla a teraz je už niekde vo svojom brlohu aj s mláďatami. A on – s piatimužíkmi poskakujúcimi okolo neho a hučiacimi naňho, že on je akýsi ich vyvolený, že on porazí akési ozruty, on je vyvolaným démonom, ktorý ich zachráni. Kebyže sa aspoň neprekrikujú! Bolí ho hlava.
Démon. Títo maličkí si myslia, že v každom lese, za každým stromom sa skrýva démon. A to nie jeden! Oni ani nevedia, aké je to ťažké vyvolať takú bytosť, ovládnuť ju. Vôbec nechápu, že démoni nežijú v lesoch a hltajú na raňajky raráškov. Sú to bytosti astrálne. Žijúce v iných sférach.
„A majú obrovský zobák a veľké sklenené oči.“ Neustále pri ňom mrmlal ten s tou najväčšou bradou.
„A pazúry. Joj, aké veľké pazúry!“ to prehlušil ich smiešne detské hlasy piskľavý hlások jedného z nich.
„To nie sú démoni.“ presviedčal ich.
Zatiaľ nie veľmi úspešne.
„Čo potom?“ nechápal ten, čo ho volajú Starosta.
„Skôr oglorovia. Aspoň ten vtáčí výzor tomu napovedá.“ premýšľal elf držiac si ľavou rukou čelo.
Nikdy ogrolov nevidel. Starší ho učili, aké bytosti žijú na povrchu, no podľa nich sú ogrolovia celí operení. A škriatkovia stále tvrdia, že brucho a hlavu majú ako plazy.
„Alebo hadí ľudia...“ Khumaar stále premýšľal nahlas.
„Alebo démoni!“ vykríkol jeden z nich a zajasal nad svojim presvedčením.
Nastala vrava.
Temnému elfovi išla hlava prasknúť. Vlastne možno mu aj pri páde praskla. Nevie presne. Ešte stále mu hučí v ušiach po tom páde. Bolí ho rameno, ľavé koleno, no inak sa zdá, že je v poriadku.
Aglaja, Aglaja! Čo si mi to vyviedla.
„Uč sa mladý! Veď preto si sa vybral do sveta“ zaznelo mu v hlave.
Celá tá vrava zrazu prestala. Vlastne neprestala, len ju prestal počuť a počul len Aglajin uštipačný hlas.
„Ak bude treba, pomôžem ti.“ riekla
„Ale ako ťa nájdem!?“ vykríkol mladý elf nahlas.
Vrava hneď stíchla. To škriatkovia sa naňho prekvapene pozreli, zopár sa ich skrylo za prevrátený sud.
„Koho? Démona?“ opýtal sa ten, ktorého oslovovali Silák
„Ále, prestaňte už s tým.“ mávol rukou temný elf „Pochopte, že tu žiadni démoni nie sú!“
„Sú!“
„Sú!“
„Sú! Sú! Sú!“ množstvo škriatkov sa oborilo naňho.
..................
Mesiac sa schoval za temný mrak a v lese nastala úplná tma. Ak by Khumaar nemal elfí zrak, určite by stúpil na zabudnutú húsenicu, ktorá sa s námahou štverala na bazový list. Ak by nemal taký dobrý zrak, nevidel by sovu, ktorá sledovala svoju korisť, malého plcha lezúceho po konároch veľkej jelše. Videl ju, sova však jeho nie. Zahalil sa do kúzla neviditeľnosti, do jedného z mála kúziel, ktoré ovládal.
Vo svojej domovine si mohol vybrať. Bude bojovníkom alebo čarodejom. Všetci príbuzní z jeho rodu boli kúzelníci alebo čarodeji. Bola to česť – bola to ich hrdosť, ich vášeň. Bolo to niečo, čo sa v ich rode nemení.
A on ušiel.
Chce niečo viac. Chce vidieť svet – preskúmať ho, spoznať. Chce byť iný ako ostatní – schovaní kdesi v podzemí a snívajúci o tom, že raz vyjdú na povrch a znova ovládnu svet.
On nechce snívať – on chce žiť!
A tak sa teraz ocitol „až“ uprostred vyplašených škriatkov.
„Čo tí drobci robia?“ začul za sebou hlas.
„Nič, ako obyčajne. Už sa upokojili“ povedal ktosi druhí.
Otočil sa za hlasmi. Svoj bystrý zrak namieril tam, odkiaľ predpokladal, že prichádzajú tie zvuky.
Zbadal ich. Na strome sedel akýsi muž v šedom kabáte s veľkým klobúkom na hlave.
Pod ním stál ďalší, ten, ktorý položil prvú otázku.
Bol nižší a tučnejší než ten tam hore. Tvár mal škaredo zarastenú, posiatu hnisavými vredmi a jeho nos bol neprirodzene široký – ako keby bol preseknutý po dĺžke a zle zrastený.
„Len nech sa upokoja. Pche! Dlho pokojní nebudú. “
Druhý sa potichu zasmial.
Khumaar nemusel ani podísť bližšie, aby videl, ako ten na strome si odkrajuje z cibule a zajedá ju chlebom.
„O pár hodín určite príde Červeň. Nie že zaspíš – inak ti uši odreže!“
„Hej, hej.“ kývol cibuľou zapáchajúci zbojník.
Sú to zbojníci – elf to spoznal hneď. A o bande Jura Červeňa tiež už počul.
Čo ale on chce tu?
Tučko odišiel. Elf sa vybral za ním. Stúpil pritom na halúzku, no bandita bol natoľko zamyslený, že si to ani nevšimol.
..................
„Óó! Pán zo Schaalu osobne!“ kľakol si Juro Červeň pred kočiar.
Otvorili sa dvere.
To už sa ocitol na druhej strane lesa ďaleko od osady škriatkov.
Svitalo.
Najväčší strach mal, že kúzlo neviditeľnosti prestane fungovať. Ešte nikdy totiž nepoužil kúzlo dlhšie než pár minút a teraz už vyše hodiny sa schovával do neviditeľnosti. Zatiaľ sa však nezačal zhmotňovať.
Stál pred zlatom vykladaným kočiarom a pozeral sa na vystupujúceho šľachtica v červenozlatom kabáte s bielou parochňou na hlave.
„Nie že by som bol rád, že sa s vami stretávam osobne...“ riekol šľachtic miesto pozdravu,“ no vy ako jediný mi môžete dodať tovar, ktorý potrebujem.“
Červeň sa nahlas zasmial. Vedel, že ho má v hrsti. Šľachtic, ktorý ho tak úmorne hľadal, ktorý ho chce potrestať za všetky tie vraždy, vypálené dediny, okradnutých vyberačov daní, tu teraz pred ním stojí a ak by on, veľký zbojník Juraj Červeň chcel, tak by mu aj nohy bozkal, len aby mohol mať to, čo má on.
„Koľko potrebujete?“
„Piatich. Najmenej.“ riekol pán. „Budúci mesiac robím banket. Príde aj pán Orenu. Potrebujem obsluhu. Si ani neviete predstaviť, ako zapôsobím, keď budem mať ako obsluhu škriatkov.“
„Ale viem, pán veľkomožný“ smial sa zlodej „Ale viem!“
Bol to statný, bradatý, veselý no nebezpečný chlap.
„Len o cene sa porozprávajme. Čo vy na to?“
Šľachtic mlčal. Pozrel sa na kočiša. To asi, či mu môže veriť a nevyzradí jeho tajomstvo. Potom sa pozrel na zbojníka a povedal: „Všetky vaše viny budú odpustené.!
„A...“
„Pre vás aj pre vašich kumpánov.“
„A...“nedokončil Červeň
Šľachtic sa na chvíľu odmlčal. Rozmýšľal.
„Slobodný vstup do Schaalu.“
„A?“
„Čo ešte chcete?“ rozčúlil sa.
„Pán veľkomožný!“ vysmiate ústa Červeňa boli plné slín „Z tých vašich titulov odpustkov nevyžijem. Chlapov treba kŕmiť a vyplatiť. Inak sa mi vzbúria.“
„ Päťsto zlatých?“
„ Pre každého z nás“
„Koľko vás je?“
Tentoraz sa odmlčal zbojník. Nevedel počítať. Skúšal raz do dvadsať, ale pri počítaní na prstoch sa zasekol pri malíčku, stratil trpezlivosť a už viac to ani neskúsil. Preto teraz len povedal: „Málo!“
„Dvetisíc zlatých. Viac nedám!“
„Aj s tými odpustkami!“ pleskol si po rukách kapitán zbojníkov.
Pán Schaalu kývol rukou a začal nastupovať späť do kočiara. Nečakal také krátke jednanie, no v duchu bol šťastný. Vyšlo ho to oveľa lacnejšie, než pôvodne predpokladal. Je ten Červeň predsa len veľký hlupák! Podarí sa mu ohúriť ostatných, najmä pána Orenského hradu a bude zasa o krôčik vyššie.
„A ako, že vám tí maličkí z lesa neujdú?“ otočil sa ešte na spokojného Červeňa.
..................
Khumaar už zbojníkovo vysvetlenie ani nepotreboval počuť. Trielil späť do osady. Cítil, že sa pomaly zviditeľňuje. Už videl obrysy svojich rúk.
Masky! Bolo to len prestrojenie, čo zbojníci používali, aby vystrašili úbohých škriatkov. Zbojníci sa prestroja za démonov, zopár maličkých pochytajú, všetkých vystrašia a majú zaručené, že sa im žiadny zo škriatkov neodváži ujsť z osady.
Chytro vymyslené.
Khumaar mal ale tiež plán.
..................
Nebol žiadny problém malých škriatkov presvedčiť. Stačilo im pripomenúť, že on je ten démon, že on je ten, ktorého privolali aby ich zachránil. Pozrel sa na ne ešte zlovestným pohľadom, akým sa len temný elfovia dokážu pozrieť, možno aj trocha zastrihal svojimi dlhými ušami a hneď škriatkovia ťahali celý svoj skromný majetok napchaný v ľanových vreciach na blízke pole.
„Naozaj musíme preč?“ opýtal sa ho ktorýsi z nich.
„Naozaj!“
Preč! Čo najďalej od ľudí, ktorí ich chytajú robia si z nich domácich maznáčikov. Preč niekam, kde ich nikto neobjaví. Kamsi ďaleko do hôr, niekam medzi vysoké štíty, kam ľudská zloba nedosiahne.
Ešte skontaktovať sa s Aglajou.
„Si tu?“ zakričal do diaľky.
Bolo to zbytočné. Nepočuje ho.
Vraj mu pomôže, keď bude pomoc potrebovať. Ale ona lieta kdesi so svojim drobizgom a o svojho pána, ktorého len pred pár hodinami zhodila na zem, sa nestará.
„Si tu?“ pomyslel v duchu na ňu.
Potrebujem pomoc. Pomoc pre svojich priateľov.
„Pre priateľov?“ zval sa mu jej hlas v hlave.
Aglaja! Počuje ma!
Srdce mu začalo búšiť rýchlejšie.
Počuje ju! Jeho plán môže nakoniec vyjsť.
„Pre priateľov. Sú v nebezpečenstve.“
„Koľkí sú?“ začul hlas hviezdneho draka.
„Je ich dosť“ usmial sa v duchu. Nemal ich spočítaných. Dokonca mal pocit, že ani oni sami nevedia, koľko ich presne je. Sú malí, pobehujú všade navôkol, jedni s čiapočkami na hlavách, druhí bez. Jedni s bradou, druhí bezbradní. Je ich dosť a sú milí. Hlúpučkí a bezbranní.
„Tak aj ja si zavolám niekoho na pomoc“ počul jej veselý smiech.
Potom si elf sadol na ktorési vrece, zatvoril oči a začal svojmu hviezdnemu drakovi presne vysvetľovať situáciu.
Škriatkovia okolo neho sprvoti pobehovali, neskôr začali naňho nechápavo hľadieť. Zastavili sa.
„Premýšľa“ usúdil Starosta. „Premýšľajme aj my!“
To si naraz posadali okolo neho a začali svoje premýšľanie.
..................
Slnko mu svojimi lúčmi oblizovalo tvár. Bolo jemné a príjemne teplé. Žmúril očami aby mohol pozrieť hore na tú sýtočervenú nádheru, ktorá nad ním lenivo plávala po belasej oblohe a svojim svitom zalievala celú krajinu. Lesy sa prebudili a do diaľky bolo počuť štebot vtákov. Hmyz sa vybral zo svojich úkrytov a hľadal najbližšiu cestu k lúčom Slnka aby si mohol ohriať svoje nocou skrehnuté telo. Vyleteli lastovičky, ktoré krúžili po oblohe a chytali muchy do svojich štíhlych zobáčikov. Všetko je tak, ako má byť. Aglaja bude čochvíľa tu. Khumaar leží na vreciach, pozerá sa na modrú oblohu a bez jediného mráčika a nemusí dávať pozor na to, že sa niektorý zo škriatkov zatúla. Všetci sú tu, okolo neho. Tvária sa neskutočne dôležito , nerobia nič, len tak sedia.
On už dávno dorozprával svojmu drakovi ich trampoty, a teraz už len leží a čuduje sa, ako dlho tie malé bytosti vydržia sedieť bez pohnutia.
„Ja nie som hlúpy! Veď viete.“ prekvapil ho zrazu hlas Vyvolávača.
Otočil k nemu hlavu a zadíval sa tak isto ako aj ostatní na vstávajúceho bradatého škriatka.
„Veď aj čítať viem. Trošku.“ pokračoval Vyvolávač „A viem aj to, že ja som tohto elfa určite nevyvolal.“
„Úúúúú!“ zaúkali všetci.
„Nedokážem to!“ pokrčil smutne ramenami. „Nie som žiaden čarodej. Tak mi povedz elf, prečo nám vlastne chceš pomôcť!?“
Prečo im chcem pomôcť? Prečo? Sám to nevedel. Ako im povedať, že nemá ani potuchy, prečo to robí. Ako im vysvetliť, že na svete je krátko a on nevie, len cíti, že to, čo robí je správne. Všetci z jeho rodu myslia len sami na seba. On však nie je ako ostatní – tí, čo neveria ani svojim najbližším, tí, čo nemajú priateľov. Ako to všetko týmto jednoduchým hlavičkám vysvetlí. Pochopia to?
A to ticho! Všetci sa obrátili naňho, mlčia, podaktorí s otvorenými ústami čakajú na jeho odpoveď. Prečo im chce pomôcť?
„Pre toto!“ ukázal nakoniec napochytro na knihu, ktorú Vyvolávač zvieral vo svojich rukách.
Nič lepšie ho v tej chvíli nenapadlo.
„Pre toto?“ nechápal mužíček pozerajúc sa na svoju starú knihu. „Tak na!“
V okamihu ju podstrčil pred elfa.
Leferyotova kniha vyššej mágie.
To bolo napísané na kožou potiahnutom obale.
Kniha mágie. Nakoniec ho osud predsa len dobehol. Leferyot – najväčší mág všetkých čias. Bolo by nerozumné s jeho dispozíciami nevyužiť takúto ponuku. Čarodejova kniha vyššej mágie. Nakoniec sa predsa len stane mágom?
Uškrnul sa. Čo tak ešte dnes vyskúšať tú knihu?
„Sme zachránení!“ zapišťal jeden z nich. Isto iste to bol Bežko.
„Hurááá!“ tlieskali ostatní mysliac si, že tou záchranou je už len to, že Khumaar prijal knihu.
Huráááá – tlieskali aj potom, ako jeden z nich ľavou rukou ukázal na čierne škvrny na jasnomodrej oblohe.
..................
„Dracííí! Dracííííí!“ s revom uteká lupič cez les.
„Červééééň, je tam drááák!“ šliape na padnuté konáre, prediera sa cez paprade aj cez mokriny až kým mu noha nezostane v lepkavom bahne. Chce byť čo najrýchlejšie pri svojom kapitánovi.
„Dráááák“ počuť jeho rev po celom lese.
..................
„Drak?“ nechápavo sa na zbojníka zahľadí kapitán.
To už sedia na malej čistinke uprostred lesa.
„Ten nám tu chýbal! Ešte nám paseku medzi škriatkami narobí!“
Červeň sa pozrie na zadychčaného, zablateného kumpána a vzdychne si: „Taký vynikajúci zárobok! Taká ľahká práca!“
Krúti hlavou. Vidí vystrašeného zbojníka, pozerá sa naňho ako celý vysilený kľačí pred ním a nevie nabrať dych.
„Pôjdeme ta, akonáhle drak odletí. A pozbierame úrodu, ktorú nám nechal!“
Zbojník, ten, ktorý celú noc hliadkoval na strome sa naňho neveselo pozrie. Červeň ešte nevie, že tých drakov je tam viac. Oveľa viac.
..................
Celé pole sa zaplnilo Aglajou a jej mláďatami. Boli oveľa menšie než ich matka a zvedavo sa pozerali na poskakujúcich človiečikov. Každý z nich mal na chrbte prútený kôš pevne priviazaný cez brucho a predné nohy.
Jeden malý dráčik začal oblizovať Starostu. Ten sa smial, keď mu jazykom prešla po plešine.
„Jáááj! A to s týmito...?“ ukázal starosta na rozšantené mláďa.
„Áno“ prikývol Khumaar.
„A už sa nikdy nevrátime?“
„Nie. Nikdy!“
Všetky hlavy sa obrátili k nemu.
„Ale...“začal koktať “...ale Aglaja vám našla miesto, ktoré je oveľa krajšie než toto a nie sú tam žiadni démoni.“
„Nie sú?“ znova sa spýtal Starosta
„A nikdy nebudú!“
..................
Množstvo malých drakov vzlietlo do výšky a zaplnilo oblohu. Smerovali na západ. V košoch mali výskajúcich škriatkov, ktorí veselo mávali rukami a len občas sa pozreli do koša v ktorom sami sedeli, či ich batožina je stále pri nich. Na spálenom poli zostala len Aglaja a Khumaar.
„Prídem pre teba!“ riekla
„Ja viem.“
Odvážlivec, Silák Bežko aj Vyvolávač na chrbte hviezdneho draka si už netrpezlivo žmolili ruky a čakali kedy konečne vzlietnu aj oni.
Viem, pomyslel si Khumaar, keď to prežijem.
Ešte poslednú vec spraviť , posledný čin vykonať a dielo bude hotové. Zvládne to?
„Budeš potrebovať toto“ Aglaja zaškrabla pazúrom do hliny a vylovila akéhosi spáleného tvora.
„...a ešte toto.“ z nohy si pazúrom odškrabla jednu zo svojich šupín.
..................
Živá voda mladíka – samozrejme nebola živá voda mladíka. Vyvolávač nerozumel písmu, tak dobre ako si myslel. A už vôbec to nebol alkohol, ako sa dovtípili škriatkovia. Mlieko. Mlieko, ktoré dáva život mláďatám. Šupina draka – to bola ďalšia prísada. A v Khumaarovom tele prúdila vlastná temná krv.
Len v jednom mal starý škriatok pravdu. Popol mŕtveho zvieraťa.
V kotli, ktorý tu po nich ostal zmiešal tieto prísady , ohrial vylial na pôdu.
Potom neďaleko nakreslil do hliny ochranný kruh. Vedel že nesmie byť porušený – mágia by sa zrušila, alebo horšie – obrátila by sa proti nemu.
Sadol si a čakal.
Kúzlo neviditeľnosti nebol problém. Aspoň zbojníci ho neuvidia. Ľudia nie sú bytosti, cítiace mágiu. No bude tu ešte niekto. Ten ho vidieť bude.
Prešla minúta. Možno dve, možno desať. On čakal. Bol trpezlivý. Keď je ticho a čaká sa, čas sa vlečie. Neskutočne.
V diaľke začul hluk. To už sa čas rozbehol ako divý, predbehol jeho tep, vlial sa mu do žíl, do pľúc a do mozgu. Bol všade.
Červeňovi darebáci prezlečení za démonov sa chystali znova loviť. Škriatkov.
Oheň.
Na poli, už aj tak zmučenom spáleninami sa znova rozrástol oheň.
Blížia sa.
Dedina je mŕtva.
Zvony nezvonia.
Nik nekričí.
Zbojníci sa blížia.
Pridávajú do kroku.
Blížia sa, až utekajú.
Khumaar sediac si v magickom kruhu otvára svoju nedávno nadobudnutú knihu a začne odriekavať kúzlo.
Priestor okolo neho sa naplnil sladkou vôňou čerstvej mágie.
Zlo na zlo.
Na démonov démon.
..................
Je nádherné zimné ráno.
Slnko svieti na zasnežené stráne a z malých chalúpok vychádza biely dym.
Najmladší škriatkovia už vybehli von, aby mohli z čerstvo napadnutého snehu postaviť ďalšieho snehuliaka. Pomenujú ho Červeň. Bude mať červený nos z červenej repy a na hlave červený hrniec.
Ostatným sa ešte von nechce.
Ešte si celkom neprivykli na zimu.
Na peci spí Bežko. Aspoň sa tak tvári. Oči má otvorené. Pozerá sa na svojho otca, ktorého od istého času všetci volajú Čarodej.
„Ktoré kúzlo píšeš?“ spýtal sa ho.
„Ako mágiou privolať temného elfa“ odtrhne zrak od svojej knihy a pozrie na syna.
„Nezabudni na sirup.“ zívne si Bežko „Malinový. Ten je najlepší. Je najlepší.“
Komentáre
super čítanie
Mohol by si tie poviedky delit do casti :)
som poctená,