Článok v novinách
„Pane, je vám niečo? Nevyzeráte dobre!“ mladý predavač novín sa znova pozrel na svojho zákazníka.
Viem, viem, pomyslel si muž .Už pár dní je mi zle. Neskutočne zle.
„Noviny. Tie. Prosím!“ ukázal na noviny, v ktorých ho zaujal názov jedného článku.
Chlapec mu ich podal, priamo do rúk a videl, akú má jeho pravá mozoľnatá dlaň zelenkastý nádych.
„Vaša ruka, pane!“ mladík vyzeral zhrozene. „Mali by ste ísť k lekárovi.“
„Drobné si nechaj!“ podal mu bankovku a kráčal preč.
K doktorovi?
Nejasne si spomína, že ho nedávno aj navštívil. Bol dokonca aj v nemocnici. Pár týždňov. Nedokázali mu pomôcť. Napichali ho injekciami, nadopovali liekmi, strčili ho pod prístroje, pomôcť mu však nevedeli.
Kráča domov.
Nemá rád chôdzu. Nohy ho neposlúchajú.
Nie je to chôdza v pravom zmysle slova, skôr sa zdá, že si nohy ťahá za sebou. Ľudia idúci oproti ho obchádzajú. Robia čo najväčší oblúk, len aby sa mu vyhli. Niektorí sa zastavia, obzerajú si ho.
Špinavý kabát, roztrhané nohavice, starý zamazaný klobúk. Vyzerá na bezdomovca.
On však nie je bezdomovec. Ide domov. Ide priamo domov. A v rukách drží noviny. Sám si ich kúpil. Za vlastné. Len oči mu už neslúžia tak ako predtým.
Pred čím?
Sám nevie.
Ešte nedávno všetky zaujímavé články vedel prečítať bez problémov. Dnes je to už horšie. Nevidí jasne. Ako keby mal zrak zastretý bielou hmlou. A čo bude zajtra? Čo ak sa už zajtra ani nezobudí? Čo ak zajtra bude mŕtvy? Prečo ho tak zaujali niektoré články? O čom sú? Prečo si ich nepamätá? Nikdy noviny nekupoval. Len pár dní dozadu. Len posledných pár dní, odvtedy, čo sa mu niečo stalo? Ale čo?
..................................................................................
Jedna malá miestnosť obvešaná množstvom farebných šatiek. Šatky visia všade. Na strope, po stenách, červené šatky namiesto závesov a jedna zelenožltá namiesto obrusu na jedinom malom stole, ktorý sa v miestnosti nachádza.
Z veľkej kryštálovej gule vychádza zelené tlmené svetlo. To, že tá guľa je napojená na elektriku žiadny zo zákazníkov nevie. Drôt nevidno a zásuvka je tiež zakrytá hrubou šatkou.
Stará veštkyňa s rozcuchanými vlasmi sedí za stolom a čaká.
Už dávno nemala žiadneho klienta.
Prestali prichádzať, lebo sa roznieslo, že do jej veštiarne príde smrť.
Aká hlúposť!
Aká smrť?
Veď ona neverí ani svojim veštbám!
Keď bola mladá, tak jej starý otec dal do rúk veľké karty a riekol: “Ty budeš veštkyňa!“
A tak sa ňou aj stala.
Putovala s cigáňmi po kraji, zastavovali sa vždy tam, kde boli hody, alebo sa konala sa nejaká púť a ona veštila.
Veštila dobre.
Každému vyveštila to, čo očakával.
Malinké dievčatko s dlhými čiernymi vlasmi a tarotovými kartami sa stalo hlavnou atrakciou kočovníkov. Veď kto by neveril peknému cigánskemu dievčatku?!
Jej starý otec, vajda a pohonič v jednom, bol šťastný.
Všetky peniaze, ktoré dostala za veštenie odovzdala starkému a keď umrel, zdedila ich.
Tak si kúpila byt tu v meste a zriadila si veštiareň.
Smrť?
Aká to hlúposť!
Babské povedačky o tom, že raz ju navštívi sama smrť. No ľudia sa zľakli a zaraz stratila klientov.
Schytila karty a rozložila ich po stole. Potom ich pozbierala a polovicu odložila nabok. Druhú kôpku znova zmiešala a rozložila.
Smrť!
Aká hlúposť!
Otočila kartu.
Na karte kostlivec v čiernej sutane s kosou.
Smrť.
..................................................................................
„Dobrý deň!“
Prekvapil ju hlas.
Rozrušene dvihla hlavu od kariet.
„Dobrý!“ pozrela sa na príchodzieho.
„Vyveštíte mi?“
Nemotorne jej podával peniaze.
Starý umastený klobúk, špinavé sako, na očiach okuliare. Nebyť zničeného šatstva, spoznala by ho hneď.
„Vy ste tu už boli!“
„Áno?“ rozkašľal sa neznámy, akiste chorý muž.
Triasol sa. Triasol sa ako od zimy, aj keď v miestnosti bolo príjemne teplo.
„Čo som chcel?“ opýtal sa jej.
„Vyveštiť.“ povedala potichu.
„A čo ste mi vyveštili?“
„Smrť!“ jej šepot bol ledva znateľný.
Chlapík si sadol na stoličku.
„Tak smrť, vravíte? A kedy zomriem?“
„To neviem. To nevie nikto.“
No podľa toho ako vyzeráte, tak čoskoro, pomyslela si.. Bála sa nahlas povedať, že vyzerá ako mŕtvola.
„Tak mi vyveštite.“
„Zasa? Svoju budúcnosť už poznáte.“
„Nie. Tentokrát nechcem budúcnosť. Vyveštite mi moju minulosť.“
..................................................................................
Je noc. Svetlá veľkomesta ožarujú ulice. Neónové reklamy lákajú okoloidúcich k nočnému životu. Nikto si nikoho nevšíma. Ľudia kráčajú sem a tam, usmievajú sa, sú zamračení, smutní i veselí. Je noc a sú v meste. A mesto ich láka. Z blízkych podnikov sa valí hlučná hudba. Prostitútky na chodníkoch ukazujú svoje vnady rozjareným mládencom, zastavujú sa pri nich autá a ony nasadajú aby si niekto mohol užiť svoju hodinku lásky. Je noc a mesto zvádza ľudí k hriechu a k troche rozkoše.
Práve vyšiel z baru. Je mladý.
Teraz už vie, že to, čo práve prežíva nie je súčasnosť. Mohlo to byť tak pred desiatimi rokmi.
Práve vyšiel z baru v tej svojej najlepšej nálade. Oprel sa o stĺp, zatočila sa mu hlava. Chce sa len nadýchnuť mestského vzduchu. Toho opojného vzduchu plného smogu, dymu z výfukov áut a dámskych voňaviek.
Otvoril ústa, zhlboka sa chcel nadýchnuť a ...
„Čo mi to robíte?“ prebral sa náhle z tranzu chorý muž.
Veštkyňa stála nad ním, ľavú ruku mala na jeho studenom čele.
„Chceli ste vidieť to, čo si už nepamätáte. Prišli ste ku mne, aby som vám ukázala vašu minulosť.“
Chlap sa kŕčovito porozhliadol. Všade samé šatky a silná vôňa rozličných ťažkých ženských parfumov, až ľutuje, že má taký dobrý čuch.
Čuch mu zostal. Zlepšil sa. Cíti kvapky na cigánkinom podpazuší, vôňu sviečky, ktorá tu už dávno dohorela, popol z cigariet rozsypaný na podlahe a najmä cíti seba. Smrdí. Neskutočne zapácha. Mŕtvolným smradom.
„A prečo práve takto?“ vyvrátil oči hore na ženinu ruku položenú na svojom čele.
„Lebo ináč to nejde. Myslíte si, že je to pre mňa príjemné? Videli ste už toto?“
V dlani držala chumáč jeho dlhých šedivých vlasov. Zdalo sa mu, že vlasy zliezli aj s kúskom kože.
„Prepáčte!“
„Tak si už zoberte tie karty do rúk a zatvorte oči. Hádam sa mi teraz podarí dostať sa do vašich spomienok.“
Poslúchol.
Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol.
..................................................................................
... otvoril ústa, spravil hlboký nádych. Zacítil ju. Prešla práve okolo. Tá vôňa jazmínu bola neodolateľná.
„Hej dievča!“ skríkol na ňu.
Neotočila sa.
„Hej! Hej ty!“ podarilo sa mu odlepiť sa od stĺpa.
Všimol si jej dlhé nohy. Hornú polovicu stehien zakrytú kratučkou bielou minisukňou. Dlhé rovné havranie vlasy až po pás a jej sebaistú chôdzu na vysokých opätkoch.
Všimol si ju. A najmä jej vôňu.
„Stoj! Ty! Ty ...“ nevedel ju poriadne osloviť.
Bol ešte omámený dymom z baru a šiestimi poldecákmi, ktoré s priateľmi vypil.
Pridala do kroku.
On tiež.
Klopkanie podpätkov zrýchlilo.
Úžasné klopkanie.
Klop, klop, klop. V ušiach to znie ako rajská hudba, ako keby mu tá žena hovorila: „Pridaj, pridaj, pridaj!“
A on pridáva. Zrýchľuje ešte viac svoju chôdzu a keď vidí ako sa žena púšťa do behu, začína utekať tiež.
Jeho pohyby sú však nekoordinované. Alkohol robí svoje.
Okoloidúci sa uhýbajú.
Až na jedného.
Celý v bielom, tmavá pleť, kučeravé vlasy, zarastená tvár.
Všimne si ho neskoro a vráža doňho.
„Ty debil, čo si slepý?!“ zreve naňho a chce sa pohnúť ďalej.
Muž v bielom ho však chytí za plece a čosi bľaboce neznámym jazykom.
„Pusti ma ty idiot! Nevidíš – chce ma! Ona ma chce! Hovorím ti, pusti ma!“
Rozohnal sa ľavačkou a a trafí neznámeho do tváre. Ten padá. Sekundu je mŕtve ticho.
Obzrie sa za ňou. Žena, jeho kráska s nádhernou vôňou je už ale ďaleko.
„Ty sviňa hnusná! Ty idiot!“ znova ziape na neznámeho v bielom.
Nakoľko ju už nedobehne, podíde k mužovi späť a v tej chvíli už vie, čo spraví.
Kopne doňho. Raz. Dvakrát. Potom znova a znova. Kope a udiera ako zmyslov zbavený. Chlap bľaboce, kričí, prosí. Potom prestáva. Zmĺkne.
On prestáva tiež.
Nebaví ho mlátiť niekoho, kto ani nereve.
Odchádza.
Mesto svieti, ľudia si ich nevšímajú.
On odchádza od ležiaceho, doráňaného, možno mŕtveho muža. Spraví pár krokov. Potom sa obzrie.
Zbitý chlap sa dvíha. Jeho biely oblek je špinavý od blata a od vlastnej krvi.
Niečo hovorí.
Nerozumie mu.
Jeho reč však už teraz naháňa hrôzu. To ako stojí, jeho svietiace šialené oči mu naháňajú hrôzu.
A zrazu ho pokryje fialový oblak a ako keby mu milión divých včiel naraz pichlo svoje žihadlá do tela.
Zreve.
Oči ho štípu, telo má v kŕči. Horí.
Blízko neho stojí biely muž a z jeho očí sála čistá hrôza.
..................................................................................
„Tak vidíte! Nemožno sa zahrávať s čarodejmi.“ posadila sa cigánka a zapálila si cigaretu.
„Vy myslíte, že to bol čarodej?“
„ Na sto percent.“
„A čo sa so mnou stalo?“
Zákerne sa usmiala.
„Preklial vás.“
„Preklial?“
Na tú udalosť už dávno zabudol. Veď to bolo tak dávno! Bol vtedy mladý.
„A čo so mnou bude?“
„Milý pánko! Otočte vrchnú kartu.
Otočil.
Na karte kostlivec v čiernej sutane s veľkou kosou.
„Smrť!“
„Smrť?“ zhrozil sa muž „Ale ja ešte nechcem zomrieť!“
„Vy už ste mŕtvy!“ zachachtala sa stará cigánka.
A vtedy pochopil.
Spomenul si na všetky články, ktoré ho tak zaujali. Všetky ich má povystrihované doma. Už teraz vie, kde je jeho domov.
A vie, o čom sú tie články. Sú to jeho nekrológy.
..................................................................................
Mŕtvy muž odišiel.
Cigánka si vydýchla.
Tak predsa. Tie babské povedačky mali pravdu. Navštívila ju smrť. A smrť plakala, keď od nej odchádzala.
Zákazníci sa vrátia.
Veď kto by neveril veštkyni, ktorá veštila mŕtvemu?!
Komentáre