Ano
Poutavá drsná pohádka. Dobře se to čte. Ačkoli mi některé partie přišly trochu kostrbaté.
Ne
Příběh mě zaujal, má to nápad. Ale… Pokud má být pohádka orámována jiným příběhem (krčma, trpaslík), mělo by to orámování mít nějaký význam. (Třeba druhá pointa na závěr.) V tomto případě nemělo žádný smysl a ani nebylo ukončeno. Dále mi přišlo nevěrohodné, že malá holčička pomocí slabikování v knihách porazí v kouzelnickém souboji zkušenou čarodějku. Tam bych přidala ještě nějaký prvek náhody či pomoc víly. A ještě jedna věc se mi nelíbila, i když o tom by se mnou asi autor diskutoval. Proč ta pohádka skončila pro bratříčka špatně? Zklamalo mě to. Pohádka je hezká právě proto, že skončí většinou dobře (i přes chybějící oko či chromou nohu). Špatný konec u dobrých povídek má nějaký význam (zamyšlení, metafora, poučení), tady mi to přišlo jako zlomyslný podvod autora na čtenáře čekající dobrý konec.
Ne
Taková dost perníková chaloupka. Jen trochu víc drsná.
Ne
Moc pěkná pohádka, jen co je pravda. Obzvláště oceňuji výborné dialogy. Mám ale také pár výhrad - za prvé, popisný začátek je trochu zbytečně dlouhý. Proč plýtvat místem a pozorností čtenáře na tak podrobné vylíčení trpaslíkova vzhledu, když si trpaslíka každý dokáže bez problémů představit? Za druhé, vůbec mě neuspokojil konec. Pointa je sice hezkou parodií na Perníkovou chaloupku, ale katarze povídky je dost odbytá. Určitě si zasloužila důstojnější zakončení.
A toto je moja poviedka. Užite si ju!
Dáma v zelenej maske
Hostinec u Čiernej krevety.
Krčma, ktorá stojí najbližšie k mólam, kde sa môžu ukrývať aj tí najbiednejší. Hostinec, ktorý neoplýva dobrou povesťou. Nočné bitky musí často riešiť mestská stráž a účastníci týchto udalostí sú častými návštevníkmi prístavného žalára.
Dnes poobede je však pokoj. Strop hostinca zapĺňa len dym z lacného tabaku. Pri krčmárovi, tlstom holohlavom chlapíkovi, postáva zopár mladých námorníkov a nalievajú do seba jeden pohárik za druhým. V strede miestnosti sedí skupina starcov popíjajúc akúsi miestnu žbrndu, ktorú by bolo vážne nemiestne nazvať pivom. Pri vyhasnutom krbe sa potichu rozpráva asi päť postáv zahalených do špinavých hnedých plášťov. Nesmieme zabudnúť na trpaslíka, starého malého mužíka pobafkávajúceho z fajky. Práve táto postava môže byť témou rozhovorov ostatných. Trpaslíka tu totižto dávno, pradávno, nevideli. Každý vedel, že existujú. Možno žijú v horách, možno kopú pod Vysokými skalami – v pohorí severne od prístavu. Nikto z prítomných si však doteraz nevedel ani len predstaviť, ako takéto bytosti vyzerajú.
Až doteraz.
Je malý. Asi ako desaťročné dieťa. Jeho tvár, ba celá jeho postava však naznačujú, že medzi mladíkov už nepatrí. Vlasy má sivé. Nie šedivé, ako by to možno povedali iní. Má ich jednoducho sivé, dlhé, zapletené do vrkoča. Jeho hustá brada je tiež pozapletaná do troch malých vrkôčikov. Najvýraznejší na jeho tvári je nos. Široký, mohutný, prísny nos. Jeho prísnosť, možno až odmeranosť zvýrazňuje husté obočie, zvráskavené čelo a vetrom ošľahané veľké opálené líca.
Trpaslík je oblečený v brnení. Má na sebe hnedé kovové brnenie z neznámeho, no určite ľahkého a vzácneho kovu. Na hrudi má vytepaný erb pozostávajúci z obrovského zúrivého medveďa, ktorý ohýba akýsi nízky strom.
Trpaslík je postavou, ktorá vôbec nezapadá do tejto krčmy, postavou, z ktorej ale sálala autorita.
Nemá sekeru. Je to možno zvláštne, lebo každý, kto si len niekedy pomyslel na malého mužíka, hneď si v duchu predstavil veľkú obojručnú sekeru alebo bojové kladivo.
No, on nie. Na chrbte má dve prenádherne vypracované a zdobené puzdrá s mečmi, ktorých rukoväte sú zdobené drahokamami. Ostrie zbraní vyžaruje jemnú červenú žiaru.
Dnes poobede je však v hostinci pokoj a nikto sa nesnaží túto bytosť okradnúť alebo provokovať. Preto len sedí na drevenej stoličke v kúte, pobafkáva si zo svojej fajky a pozerá sa na poloprázdnu fľašu pred sebou.
„Povedz mi rozprávku!“ do špinavého šera krčmy sa otvorili dvere.
Málokto si však túto vetu všíma.
„Povedz mi rozprávku!“ znova sa ozval malý chlapček v roztrhanej košeli so zablatenými nohami bez topánok vstupujúci dnu.
Krčmár chlapca pozná. Chodieva sem často vždy si pýtajúc rozprávku. Ešte častejšie je však ožranmi odohnaný. Len málokedy sa stane, že sa niekto nad ním zľutuje a povie mu nejaký príbeh. Vtedy sa aj ostatní účastníci tejto pospolitosti započúvajú do rozprávky a v hostinci nastane príjemné ticho.
„Povedz mi rozprávku!“ inštinktívne prešlo chlapča k starcom. Tí ho však hneď odohnali neslušnými nadávkami preč. Zamieril si to k trpaslíkovi, no jeho oči ostali nehybné pri vyslovení chlapcovej prosby.
„Povedz mi rozprávku!“ zastaví sa pri zahalených mužoch.
Ostalo ticho.
Hostinský možno na chvíľu zmeravel, netušiac, čo sa bude diať. Má toho chlapca aj trochu rád, bolo by mu ľúto, kebyže niektorý zo zahalených, možno hrdlorezov, použije na odohnanie dieťaťa dýku.
Nestalo sa a po chvíli znova začala vrava.
Chlapec so zveseným nosom sa posunul späť ku vchodovým dverám a odchádzal preč.
Slnečné lúče sa dostali do miestnosti, ako smutné dieťa otvára dvere.
„Chceš počuť rozprávku?“ ozvalo sa z rohu miestnosti.
„Tak poď sem, malý, poď sem. Neboj sa,“ kývol naňho trpaslík „porozprávam ti!
Dieťa sa šťastne usmeje a ukáže svoje malé štrbiny namiesto predných zúbkov.
Chytro sa otočí a zrýchleným krokom sa presúva k trpaslíkovi.
„Porozprávam ti, len si sadni. Sadni a počúvaj!“
Bolo to dávno. Vlastne, neviem presne, či to bolo dávno podľa ľudských merítok, no myslím si, že to bolo dávno.
Istá rodina žijúca v osade blízko Téthskom lesa mala veľa detí. Desať, dvanásť, pätnásť, neviem presne. Bolo ich veľa. Keď pomrela žena, otec sa o nich nedokázal sám postarať. Napadlo mu to, čo by možno napadlo aj iných. Aspoň ľudí určite. Trpaslíci nie sú k svojim deťom takí krutí ako ľudia, tí by to určite nespravili. Rozhodol sa, že sa pár detí zbaví.
Vybral si dve. Malú, asi dvanásťročnú, večne chorľavú Maelt. Nepekné chudé, dlhovlasé dievčatko, ktoré sa večne túlilo pri peci. Ono asi najviac oplakávalo svoju mŕtvu matku, nakoľko bolo vždy pri jej sukni.
Chlapček menom Edon, bol od nej ešte mladší, no o to bacuľatejší. Dokázalo zjesť aj za troch.
Otec sa rozhodol, že o tieto dve deti sa už starať nebude.
V noci ich v zobudil, poobliekal a zobral hlboko do lesa.
Šli tri, možno aj viac hodín, keď sa muž rozhodol priviazať ich ku stromu a nechať napospas divým zverom.
„V Téthskom lese divá zver nežije.“ Prerušil príbeh jeden zo zahalených „Sú tam ale iné veci. Víly, strigy, svetlonosi.“
„O svetlonosoch nič neviem,“ odvrkol trpaslík „a víl tam vtedy veľa nežilo. To viem naisto.“
Možno aj chcel zahalený čosi povedať, no prísny pohľad trpaslíka ho umlčal.
„Bojím sa“ ozval sa po chvíli dlhého plaču Edon.
Hviezdnu oblohu nad nimi zahaľovali husté konáre stromov.
„ Nie, neboj ...“ chcela ho utešiť Maelt, no jej slzavé oči nenapĺňal pocit istoty.
„Prečo? Prečo to ocko spravil?“ dal sa do plaču chlapček.
„Prečo!?“ v tichosti preglgla Maelt.
Plakala. Plakala a pritom spomínala na mamu. Ako jej spievala, keď bola malá. Ako jej hladkala vlasy, odháňala susedovie chlapčiská, ktorí sa jej kvôli ošklivosti posmievali.
„Prečo!?“
Keď žila mama, nikdy neboli hladní. Otec nikdy večer neprichádzal opitý, nikdy ich nebil.
Keď žila mama, nikdy im nebola zima ako teraz.
Zima.
Spomenula si zrazu na svoj vlastný smiech, keď videla, ako mamička vyčarovala malého ohnivého koníka, ktorý im cválal po kuchynskom stole. Videla to iba ona a mamička
Mama ju zaprisahávala, aby to nikomu, ale nikomu nepovedala. Prosila ju so slzami v očiach, s takými slzami, aké mala ona v očiach teraz a ona jej to sľúbila.
Zima.
Ohnivý koník skackal po stole, preskakoval drevené lyžičky prichystané k obedu a vystrájal rozličné šibalstvá.
Zima.
Ohnivý koník preskočí aj otcov tanier.
Zima.
Ohnivý koník.
„Oraktrai!!!“ vykríkla Maelt.
Vzduch sa pred ňou zhmotnil a v blízkosti pocítila vlnu tepla.
„Oraktrai!“ chcela vykríknuť znova, no už nebolo treba.
Z troch strán stlačené prúdy horúceho vzduchu do seba narazili a pred ňou sa zjavil oheň. Ohnivý koník. Maličká ohnivá bytosť, rovnaká ako vedela vykúzliť jej matka.
„Čarodejnica“ vykĺzlo to slovo z otvorených úst krčmára.
„Všetky ľudské čarodejnice sme už vyhubili. Už nie sú, už nás neuhranú!“ prerušil rozprávanie jeden zo zahalených.
„Už nie sú. Ale boli.“ povzdychol si trpaslík „Hovoril som vám, že to bolo dávno... Možno...“
Malý chlapček ho šibalsky jemne potiahol za bradu.
„Pokračuj ujo. Povedz, ako to bolo ďalej.“
Ohnivý koník, i keď bytosť malá, nemala problémy s lanom, ktorým boli Edon a Maelt priviazaní. Raz-dva im laná prepálil a rýchlo boli voľní. Maelt mala prepálené šaty ako aj pľuzgiere na nohách a rukách, keďže sa snažila mysľou usmerniť zázračného koníka.
Už vyše hodiny blúdili lesom, nasledujúc vyčarovaného tvora, ktorý im dával pocit ochrany. Vyše hodinu sa Edon neozval. Neplakal, nevzlykal, mlčal. Po hodine sa však ohnivý koník stratil. Jednoducho sa rozplynul vo vzduchu nenechajúc po sebe žiadnu pamiatku a nedbajúc na to, že v hustom lese necháva dve malé deti napospas osudu.
Mamičke koník spravil „puk“ a bol preč. Pomyslela si Maelt.
Ostali sami. V tme, v lese, uprostred vysokých strašidelných stromov, ktoré po nich načahovali obrovské konáre snažiac sa ich lapiť. Lesu vládli tma a strach. Niekde v diaľke bolo počuť zavýjanie, šumenie lístia vo vrcholkoch stromov znelo ako predzvesť nebezpečenstva.
Deti sa báli. Nevideli hviezdy, nevideli mesiac, nevideli nič.
Len tmu a strach.
„Ty ... ty vieš čarovať?“ bojazlivo sa jej spýtal Edon
„Nie ... ja ... ja neviem“ povedala neisto
„Vyčaruj ho! Vyčaruj ho znova! Ja chcem! Ja chcem aby nás zobral domov! Ja chcem aby nám ukázal cestu! Ja...!“
„Ticho!“ prerušilo ho dievčatko „Počúvaj!“
A počuli ticho.
Úplné ticho.
Šumenie vetra prestalo. Prestal aj ten jemný šramot a lomoz, čo vydávajú lesné zvieratá pri svojich potulkách nocou. Nepočuli nič. Šum krídel nočných vtákov zmĺkol.
A v blízkosti nich sa ozval rev. Mocný, víťazný rev divokej beštie. Praskot silných konárov a lámanie dreva sa im zaryl do uší. Rev sa približoval. Bol stále bližšie a bližšie.
„Poď!“ chytila Maelt bračeka za ruku „Utekaj!“
Nebolo mu treba prikazovať. Jeho malé nohy sa dali do behu. Nevedel kam, nevedel ako. Jeho ruku oblapila sestrina dlaň a ťahala ho preč. Preč od revu, preč od nebezpečenstva.
No lomoz sa stále viac a viac približoval. Niečo bežalo za nimi. Prenasledovalo ich to.
Prenasledovalo ich to a revalo.
„Utekaj! Poď! Nezastavuj!“ kričala Maelt obzerajúc sa dozadu.
Zbadala tú príšeru.
Bolo to obrovské. Malo to hustú čiernu srsť, veľké mocné nohy, laby z ktorých vyrastali dlhokánske pazúry.
Uvidela jej obrovskú papuľu plnú mohutných ostrých zubov. No najviac ju vystrašili oči beštie. Boli krvavočervené, svietiace v tme.
„Dobieha nás to!“ skríkla a potiahla malého súrodenca.
Jeho rúčka sa jej však vyšmykla z dlane, otočila sa, videla ako sa chlapec potkýna a padá na zem.
„Poď!“ plakala.
Zastavila sa. Dvihla chlapca, schytila ho a bežali preč.
„Bež! Ja... ja nemôžem“ skríkol chlapček
„Ja ...ja ... Maelt!“ vykríkol, keď sa obzrel za seba a uvidel tú obludu.
A obluda sa postavila na zadné.
Stála nad plačúcim chlapcom s vycerenými tesákmi a obrovskými rozpaženými prednými labami.
A vtedy dievča spravilo to, na čo by dovtedy ani len nepomyslelo. Postavilo sa pred brata. Stálo medzi ním a zverom a chránila Edona vlastným telom.
Príšera znova zarevala. Z papule jej na zem kvapli horúce sliny. Besnými očami sa díval na svoje obete.
Maelt plakala. Po tvári jej stekali slzy.
Na tvár jej zrazu dopadla laba ozruty a slzy sa zmiešali s jej vlastnou krvou. Padla na zem, zahmlilo sa jej pred očami. Omdlela.
„Bol to medveď.“ Ozval sa v krčme ktosi neznámy.
Ani nevedeli kedy prišiel. Jednoducho si sadol za stôl a započúval sa do príbehu.
„Medvede nemajú červené oči!“ odporoval krčmár, ktorému sa nepáčilo už to, že sa akýsi cudzinec dostal bez jeho povšimnutia dnu.
„Veľký medveď z Východných Hôr. Vraj predtým žili aj v Téthskom lese, pokiaľ ich víly nevyhnali.“
„Bol som v Abane. V jednom pajzli som videl kožu obrovského medveďa. No neviem, či mal červené oči:“ sekol jeden zo starcov.
„Bol to medveď,“ potvrdil to trpaslík „Vo Východných Horách volajú ľudia takéto medvede guzol. Sú to páni tamojších lesov. Zabíjajú a zožerú všetko, na čo narazia. V Téthskom lese však vtedy guzolovia boli ešte väčší než tí dnešní z východu.
„Prežila to?“ opýtal sa krčmár.
Chlapček prikývol. Chcel, veľmi chcel aby Maelt prežila. Bola to predsa rozprávka. Príbeh, ktorý mu tento malý mužík rozpráva.
Áno, prežila. Sama však nevie ako. Zobudila sa až o pár dní na to, v jednom špinavom dome uprostred lesa. Ležala na posteli, na slame. Hlavu mala celú obviazanú ľanovým obväzom. Ďalší obväz mala na hrudi. Chcela otvoriť oči, no podarilo sa jej otvoriť len ľavé. Pravé ju neskutočne pálilo. Kruto. Čím viac sa namáhala, tým viac ju tvár, ako aj celá hlava bolela.
Nevedela koľko má rán, nedokázala sa pohnúť. Cítila len ostrú bolesť celej hlavy, cítila neznesiteľnú bolesť v oblasti hrudníka. Snažila sa pohnúť, snažila sa vstať, riecť niečo, no nedarilo sa.
Únavou z bolesti znova zaspala.
... a prebudila sa.
Znova.
Bol večer. Vo veľkej peci praskal. Netušila koľko mohla spať. Hlavu mala stále obviazanú, no obväz bol čistý. Muselo prejsť viac dní. Bolesť už bola znesiteľnejšia, no inštinktívne cítila, že musí spať. Veľa spať. Už vedela, že druhé oko neotvorí. Nikdy.
Skláňal sa nad ňou niekto. Stará žena s riedkymi dlhými rozpustenými vlasmi. Čelo mala celé vráskavé. Celá jej tvár bola vráskavá. Jej nos, ten bol obrovský. Oči mala malé. Maelt si ich v šere ledva všimla. Boli blízko seba. Nevidela ich, no cítila, ako sa na ňu tie oči upierajú.
Dievča pohlo palcom na ruke.
„Spi, spi dieťatko moje,“ riekla chrapľavým hlasom a chytila jej ruku, „spi, uľaví sa ti.“
Zatvorila oko a strácala vedomie. Jej myseľ prestala existovať a ponorila sa do víru snov. Pri zaspávaní ešte v diaľke začula:
„Tvoj brat, och, chuderka moja...“
Zatmilo sa jej pred očami. Zaspala.
„Je mi tu dobre.“ povedala si po pár mesiacoch života v novom príbytku.
A možno to tak aj bolo. Leto sa chýlilo ku koncu a obe mali potravín nadostač. Pred drevenicou uprostred lesa bol malý dvor. Po dvore pobehovalo pár kačíc, husí a tučných čiernych sliepok, ktoré im denne znášali vajcia.
Pani, tak ju Maelt volala, nebola zlá, ako sa dievča sprvoti nazdávalo.
Bola čarodejnica, to áno. Vedela to už hneď od začiatku. Zistila to, akonáhle opustila posteľ. Nielen ženina postava to naznačovala. V príbytku bolo množstvo fľaštičiek s farebnými tekutinami zvláštnych vôní, bylinky, zajačie i vtáčie nôžky povešané po strope. Uprostred miestnosti v ohnisku stále horel oheň a nad ním na trojnožke veľký, vždy plný, nepríjemne zapáchajúci kotol.
V ľavom rohu miestnosti bola obrovská pec, ktorú však pani málokedy používala. Horieť oheň videla Maelt len raz, aj to možno blúznila, keď ležala v posteli a telo jej horelo horúčkou.
Pani nebola zlá.
Nenútila ju do ničoho.
Ona sama schytila metlu a začala zametať. Sama od seba chodievala kŕmiť hydinu, aj to malé prasiatko, čo mali v chlieve na opačnom konci dvora. Vraj keď vyrastie, budú mať hody, hovorievala jej pani.
Zatiaľ však mali stravy nadostač.
Žena odchádzala občas aj na viac dní do lesa a vracala sa s nejakou zverinou.
Vraj to má od horára.
Dievča vedelo, že to nie je pravda, že to dajakým kúzlom k sebe privábila srnca či laň a potom zabila.
No Maelt jej chcela veriť.
Veľmi.
Cítila sa ... cítila sa tu šťastne.
Často si spomenula na brata a vtedy sa jej do očí vtisli slzy. Edon – úbohý malý Edon. Keby si tu teraz bol. Ako by nám bolo dobre. Boli by sme šťastní, nehladovali by sme, niekto by nás mal rád. Pani by nás mala rada! Určite! Edon, úbohý Edon.
Maelt mala viac súrodencov, na nich však nechcela myslieť. Oni žijú s otcom v osade a Edon je mŕtvy. Zabil ho medveď. Otec za to môže.
„Vieš čítať?“ spýtala sa jej raz žena.
„Nie.“ Pokrútila hlavou
Klamala.
Matka ju učila čítať. Keď sa ostatní súrodenci hrali vonku, ona sedela vnútri s matkou a mama jej ukazovala písmenká a slová z jednej veľkej knihy. Akú mala radosť, keď sa jej podarilo prečítať prvé slovo, keď dokázala pospájať obrázky do jednej vety, keď jej z úst vyšiel text, ktorý dával zmysel.
„Nie, neviem čítať.“ Klamala.
Starena jej uverila. Ktorý chudobný fagan vie čítať?
A tak sa začala starať o jej knihy. Oprašovala ich, ukladala. Knihy boli v bočnej miestnosti, v malej komôrke, kde večne svietilo akési fialkavé svetlo na strope a pani sa tam noc čo noc zatvárala aby sa z kníh naučila nové kúzlo.
A Maelt sa učila tiež. Cez deň, keď stará žena opustila obydlie.
„Ixuliana,“ znova prerušil trpaslíkovo rozprávanie jeden zo zahalených, „bola to Ixuliana – najväčšia z kúzelníc.“
Nikto sa radšej neozval, len pošepky zopakovali jej meno.
Ixuliana.
Vytratila sa ešte počas pohromy, ktorá postihla ľudských mágov a čarodejky. Stratila sa. Vraj spoznala svoj osud a jednej noci sa vytratila neznámo kam. Vraj ona bola tou bosorkou z Téthskeho lesa. Najstrašnejšou bosorkou, akú táto zem nosila. Nielenže vedela prekliať dobytok, ktorý potom hynul po stovkách, jej pohľad vraj dokázal spáliť celé légie. Jej príchodom do osady pomreli všetky nemluvniatka, psi ušli do lesov, len aby sa nedostali do jej blízkosti.
Ixuliana. Stratila sa pred dávnymi vekmi. Niektorí hovoria, že ju z lesa vyhnali víly, tak ako vyhnali všetku divú zver. Niektorí tvrdia, že len odišla a že sa vráti ešte hrozivejšia, ešte krutejšia, s ničivejšími kúzlami a väčšou silou než mala pred svojím vytratením.
„Maelt ju ale mala rada, však ?“ potiahol chlapček trpaslíka za rukáv.
„No, asi aj áno. Vlastne určite áno.“ usmial sa mužík, čím prerušil to nepríjemné napätie v miestnosti. „Bola dieťaťom, tvár jej zohyzdil guzol. Ľavú nohu pri chôdzi ťahala za sebou, keďže mala rozdrvené koleno. Bola znetvorená, chromá a ku všetkému ju vlastný otec nechal umrieť v lese. Späť do osady nemohla a u Ixulianny jej bolo dobre. ... do zimy“
Bolo nádherné zimné ráno. Po troch dňoch krutej snehovej metelice oblaky ustúpili a konečne vyšlo Slnko.
Všetko bolo nádherne biele. Slnečné lúče vyhľadávali v bielom páperí zmrznuté snehové vločky, ožarovali ich a tie potom svietili, leskli sa ako drahokamy porozhadzované po okolí. Mrzlo a sneh vŕzgal pod nohami.
Starena odišla zavčas ráno. Zásob mali síce stále dosť, no ona odchádzala z drevenice vždy, akonáhle to počasie dovolilo. Teraz však už tri dni nebola kvôli fujavici preč. Bola namosúrená, neustále si mrmlala čosi popod nos, chodila z jednej strany miestnosti na druhú. Bola nervózna. Trpezlivá nebola a počas týchto dní to jasne dávala najavo. Často kričala na Maelt, že jej je zima, že je hladná, že to mäso, ktoré upiekla sa nedá jesť. Rozčuľovala sa, že je chromá, že je pomalá. Vyčítala jej, že toho veľa zje, že sa im zásoby kvôli nej míňajú.
Teraz však bola preč a Maelt si mohla vydýchnuť. Už ráno nakŕmila sliepky, ktoré teraz vyšli z kurína a ohrievali sa na Slnku v závetrí zrubu. Aj prasaťu už dala žrať. Bolo čím ďalej, tým väčšie a čím ďalej, tým aj viac požralo.
To zviera dievčaťu niečo veľmi pripomínalo. Poriadne si už nespomínalo na svoj život v osade, no stále, keď bola pri prasati, tak jej bolo príjemne pri srdci. Možno to bol len hrejivý pocit domova, keď ako malá sedávala pri chlieve, kde krochkali ich svine. Je jej ľúto, že takto dopadla. Maelt mala toto zviera rada a určite aj ono ju.
S takýmito myšlienkami vošla dnu. V ohnisku už horel oheň a bolo tam príjemne teplo. Schytila do rúk knihu a pobrala sa k ohňu bližšie.
Keby to len pani videla! Ešte stále nezistila, že rozumie písmu. Ona o žene vedela veľa, starena onej skoro nič. Nikdy sa jej nič nepýtala – dievča bolo pre ňu ako vzduch.
Maelt však vedela, či už z kníh, jej listov, papierových zvitkov, kto je zač.
Vedela, že je bosorka, že sa volá Ixulianna a neznáša ľudí. Vedela, že vie privolať na dedinu mor, pohľadom zapáliť les, že to bola ona, ktorá otrávila predminulé leto mlieko všetkých kráv v osade. To kvôli nej vypadali kováčovi všetky vlasy a v meste za Téthskym lesom zasa oslepol každý , kto sa jej pozrel do očí. Starena sa jej rada chválila, čo všetko dokáže, aké zlo vie vykonať, aké čary pozná.
A pritom nevedela tak dobre čítať ako Maelt.
Prstami prechádzala v zvitkoch po texte, ukazovala na každé písmenko, nahlas slabikovala.
Maelt už mala dávno jej knihy dočítané, dokonca mnoho kúziel už aj odskúšala. Vedela pohnúť predmetmi bez toho, aby sa ich dotkla, vedela privolať tmu, roj včiel, už bez problémov vyčarovala ohnivého koňa, ktorý mal už veľkosť skutočného zvieraťa. Jediné, čo nechápala bolo, ako dokáže žena kúzliť bez toho, aby nahlas dané čary vyslovila.
„Influxio!“ riekla a v izbe nastala úplná tma. Dokonca aj oheň horel načierno.
„Fluxio ora!“ vyslovila ďalšie zaklínadlo a celá miestnosť sa obalila do žlta.
Malet sa usmiala. Mala rada žltú farbu.
Pozrela sa von oknom a v diaľke zbadala postavu.
„Fluxio no!“ rukami presekla priestor pred sebou.
Všetko sa vrátilo do pôvodnej farby. Miestnosť znova nadobudla tmavošedý nádych.
Maelt otvorila dvere a pozrela sa napred. Prichádzajúca postava nebola Ixulianna. Tá je zhrbená a tmavá, zatiaľ čo táto osoba kráča vzpriamene a je modrá. Modrá farba z nej priam vyžarovala, pokrývala aj sneh okolo nej.
Postava – žena, už ju Maelt videla celkom jasne, mala dlhé rozpustené vlasy a bola oblečená zvláštne. Cez celé telo mala prehodenú polopriesvitnú látku tiež modrej farby. Šla bosá.
Zakývala jej a Maelt jej odkývala späť.
Už bola blízko a dievča si uvedomilo, kto, čo k nej vlastne ide.
Víla.
Asi víla, ktorá sa v snehovej fujavici stratila svojim družičkám a teraz hľadá cestu späť.
„Ahoj!“ povedala Maelt pošepky.
„Potrebujem teplo, potrebujem si trochu oddýchnuť, napiť sa a pôjdem. Potom pôjdem. Pomôž mi! Prosím!“ začula jej hlas v hlave.
Víla neotvárala ústa, no aj tak hovorila.
„Stratila som sa. Už viem, že som neďaleko, no je mi zima. Pomôž mi. Prosím!“ hovorila jej mlčky.
Dievča sa usmialo a pootvorilo dvere. Kývlo jej, nech vojde dnu.
Víla cítila teplo vychádzajúce z domu.
Vtom sa ozval výbuch a na mieste , kde stála sa zjavili plamene, ktoré Maelt na krátku chvíľu oslepili. Obrovský výbuch a piskľavý výkrik nemej víly, teraz už iba zhoreného ženského torza.
„Tie svine ti už vlezú všade!“ začula škrekľavý hlas Ixulianny, „Čo pozeráš? Vari si len tú zver nechcela vpustiť dnu?“
Dievčine neprestávalo hučať v hlave. So slzami v očiach sa pozrela na bosorku a chcela sa spýtať - „Prečo?“
No slová jej nevychádzali z úst.
Prečo si taká krutá?
„A vyčisti chliev. Čochvíľa zabijem to prasa.“ istým krokom vstúpila dnu.
Prečo? Prečo si len krutá? Maelt, ešte zdesená hrôzou, sa od nej otočila a išla vykonať to, čo od nej pani požadovala.
Bez rozmýšľania.
Ixulianna chce, aby vyčistila chliev. Ona vlastne nie je zlá. Postará sa o ňu. Obe zimu prežijú – nebudú hladovať. Budú mať jedla nadostač.
Jedlo, to čo im doma stále chýbalo.
Doma.
Jedlo. Domov. S mamou. Bolo jej dobre. Im. Súrodenci. Edon. Kde bol Edon, keď čakali na skromný obed?
V hlave počula jeho smiech. Už všetci sedeli za stolom a Edon sa ešte vonku hral na dvore. Miloval húsatká a kačice. Hrával sa s nimi celé dni. Rád sa na ne pozeral tými svojimi veselými očkami. Pozeral sa na ne tak isto, ako sa teraz na hydinu pozerá ...
Edon!
Nedošla ku chlievu. Otočila sa a bežala späť do domu.
Trhnutím otvorila dvere.
„Ixulianna, ty...“
„Áno, dieťa moje?“ s tajomným úsmevom sa otočila od práve rozpálenej pece.
„Edon žije!“ zvriesklo dievča, „to prasa, to zviera je ...“
„Edon, samozrejme.“ Zasmiala sa
V jej lesklých očiach sa odrážali plamene otvorenej pece.
„Odkiaľ by som asi tak zobrala prasa?“ trúfalo sa pozerala na dievča. „Edona sme nepotrebovali. Bol nám na obtiaž. ... Je pre nás zbytočný. Ale my dve...!“so spustenými rukami sa približovala k Maelt, „My dve spolu dokážeme veľké veci.“
Zastavila sa pred ňou. Maelt stála vo dverách a pozerala sa na obrysy jej temnej postavy.
V pozadí horel oheň.
„Naučím ťa čarovať a spolu... spolu si vybudujeme mocnú ríšu. Viem to! Čítala som to!“ dvíhala k nej ruku, „Budeš taká mocná ako ja...“
„Už som!“ prerušila ju rozhodným hlasom
„Čo?“
„Dryadraee!“
Z podlahy vyliezli mocné korene čarovných rastlín a v okamihu splietli sieť, ktorou pripútali ženu na studenú dlážku.
Bosorka padla pod ťarchou siete na studenú hlinu stále sa dívajúc na Maelt.
„Všetko, všetko čo si robila bolo zlé.“ kričalo na ňu dievča, „Odčaruj Edona a my pôjdeme. Nezostanem tu!“
Možno to bol jej mladý vek, možno jej dobré srdce, alebo plač v jej očiach, kvôli čomu ju opustila rozhodnosť.
A zrazu stála pred ňou. Bosorka. Vyššia a temnejšia než kedykoľvek predtým. Jej šialené oči sa dívali priamo na ňu.
„Ty hlupaňa! Tak ty si ma takto využila!?“
Vtedy to Maelt začula.
Tak isto, ako počula mĺkve slová nemej víly, začula v sebe hrozný hlas. Hlas Ixulianny, ako spriada ničivé kúzlo.
„Onyxinde!!!“ vykríkla Maelt
Prudký tlak vzduchu vyšľahol z dievčieho tela a odhodilo ju to dozadu, von zo zrubu.
V ten moment však ten istý prúd vzduchu narazil do stojacej bosorky. Strhol ju dozadu, do otvorenej pece. Jej šaty sa chytili a začali horieť. Žena sa chcela od pece odtrhnúť, no kúzlo vyslovené Maelt ju nepustilo. Tlak ju stále viac a viac tlačil na rozžeravenú pec.
Vrieskala. Kričala. Kričala a horela.
Dievčina vstúpila dnu.
„Minionale!“ ešte sa pozrelo do očí svojej panej, než vyrieklo toto kúzlo.
A Ixulianna, horiaca bosorka, sa v ten moment zmenšila a prúd vzduchu ju vtlačil do pece.
Trpaslík v ten moment skončil a napil sa chladivého piva, ktoré mu pred chvíľou priniesol hostinský.
„A ďalej?“ ozval sa jeden zo starcov.
„Ďalej?“ usmial sa trpaslík „Ďalej to už poznáte. Dievčinu prijali k sebe víly. Keď vyrástla, zahalila si svoju tvár maskou a stala sa kráľovnou víl.“
„Víla v zelenej maske.“ Šepol jeden zo zahalených. „Ona je Maelt? Ona je ľudská čarodejnica?“
„Ona je tá najväčšia čarodejnica, aká sa kedy zrodila na tomto svete. Pozná čary ľudské, ako aj kúzla magických bytostí. Je obdarená mocou, aká je pre ľudí nedosiahnuteľná. Mohla by byť bohyňou, keby chcela.“
„A čo Edon?“ smutne sa spýtalo chlapča, zrejme nespokojné s koncom rozprávky, „Čo sa stalo s ním?“
„To nik nevie. Vraj ani kráľovná víl ho nedokáže premeniť na ľudskú bytosť. Dala mu však nesmrteľnosť a on sa teraz túla po Téthskom lese a čaká na deň, kedy ho niekto zbaví bosorkinej kliatby.
Komentáre